Sebapoznanie pomáha spoločenskému i duchovnému životu.

Po svadbe rodina pozerá videozáznam, keď jeden z prítomných poznamená: „To som ja?“ Prítomní stíchnu. Dotyčný vidí na vlastné oči, ako sa nemiestne, pravda, v podnapitom stave, správa. Vidí sám seba, vidí to, čo od manželky i iných nechcel prijať. Vtedy sa bavil, zabával a iní sa pri jeho správaní cítili nepríjemne. Po tejto udalosti sa zmenil. Už niekoľko rokov sa vie ovládať, vie si rozkázať. Videozáznam mu pomohol.
Vieme, že aj stavba kostola či stav cintorína vie rozprávať. Podľa toho, v akom sú stave, aj náhodní návštevníci si vedia urobiť správny obraz o viere ľudí toho miesta.

Pôstny čas môžeme využiť aj na to, aby sme poznali seba, ako aj naše miesto v prostredí a urobili potrebnú nápravu.

Ján apoštol na záver udalosti, keď Ježiš vyčistil s bičom v rukách Jeruzalemský chrám od dobytka, peňazomencov a iných nešvárov, poznamenáva: „On poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ (Jn 2,24-25)

Tretia pôstna nedeľa nám hovorí, že sme uprostred pôstu. Evanjelium o vyčistení Jeruzalemského chrámu Ježišom je výzvou, aby sme si uvedomili našu zodpovednosť za stav svojej duše a snáď aj za stav kostola. Ježiš vzplanul spravodlivým hnevom slovami: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu.“ (Jn 2,16) Uvedomujeme si spolu s apoštolmi slová „stravuje ma horlivosť za tvoj dom.“ (Ž 69,10) 
V Jeruzalemskom chráme bolo presne stanovené Bohom cez Mojžiša, kde a čo sa mohlo konať, kto a prečo sa tam mohol zdržiavať. Svoju úlohu zohrávala svätyňa, nádvoria chrámu, kde sa prinášali krvavé a nekrvavé obety, kde mali prístup len kňazi, veriaci Židia a pohania. Časom došlo k tomu, že túžba čo najlepšie predať a získať priviedla niektorých až na miesta, ktoré neboli na to určené. Ježišovo správanie môžeme chápať aj v inom svetle. Ježiš si počína suverénne ako očakávaný a predpovedaný Mesiáš. Svojím správaním dokazuje kto je a čím má byť chrám. Predstavuje sa ako Mesiáš a nielen slovom, ale i skutkom koná. Udalosť sa udiala krátko pred židovskou Veľkou nocou, keď si Židia pripomínajú oslobodenie z egyptského otroctva. Mnohí zabudli na podstatu, prečo sa táto udalosť v národe slávi. Zo slávnosti sa stal čas cestovania, obchodov, návštev, ale i obetí, snáď zo zvyku, ale národ zabudol, že Mesiáš príde s iným poslaním. Národ očakával Mesiáša, ktorý ich oslobodí od nenávidených Rimanov. Chrám Židov zjednocoval a chápali ho ako niečo najposvätnejšie. Ježiš prichádza, aby zomrel za národ, a preto sa pýtajú, „aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedá: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19) „Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn 2,21) Tejto odpovedi Židia neporozumeli. Ježiš túži sústrediť pozornosť Židov na seba, svoje poslanie, svoj život. On je svätyňou Boha v plnom zmysle slova. On je Boh, hoci ľudia vidia len jeho telo. Ježiš jasne predstavuje svoju božsko-ľudskú prirodzenosť. Nepriatelia nechápu Ježišove slová o chráme. Ježiš vie, prečo prišiel na zem, on chce zomrieť za hriechy všetkých a umožniť im návrat k Otcovi. 

Dnes rozumieme nielen slovám Ježiša, ale i slovám apoštola: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16) Rozumieme, že bičom, ktorým vyhosťujeme Boha zo svojho srdca, je hriech a hriechom rúcame svätyňu Boha v nás. Vnútro človeka po hriechu je trhoviskom. Krik, vrava, obchody, slová a slová, naše skutky i myšlienky urážajú Boha. Človek dokáže na takomto trhu predať i svojho Boha, dušu i večnosť, a nemusí za to dostať ani tridsať strieborných. Nie som zlým obchodníkom? Pôstna doba nás pripravuje na najväčšie sviatky zmŕtvychvstania Pána, ale zároveň aj na naše zmŕtvychvstanie. Skončime s kupčením vo svojom živote, upusťme od predávania Boha i svojho kresťanstva. Ak zisťujeme, že v našej svätyni - duši sa nahromadili veci nepotrebné a svoje srdce sme zmenili v jaskyňu satana, je najvyšší čas dať sa do práce na jej vyčistení a návrate k Bohu. Keď sa zriekneme hriechu, naše srdce sa očistí a zároveň zrúcaný chrám našej duše sa zmení na svätyňu. 
Už v Starom zákone Boh povedal v Desatore, čo sme povinní zachovávať (porov. Ex 20,1-17). Ak bolo niekedy potrebné zachovávať tieto prikázania, tak je to dnes, a sme to práve my, čo sme povinní ich zachovať, pretože sami rozhodujeme o sebe. Boh vie, čo je v nás, ale rozhodujeme sa slobodne a vedome o svojej večnosti. Naše správanie, myšlienky, slová i skutky majú byť v zhode s príkazmi z Mojžišových dvoch kamenných tabúľ. 

Nebolo by zle, aby na viditeľnom mieste, aspoň v čase pôstu, viseli podobné tabule so slovami: Počas pobytu v kostole zachovaj ticho. Miesto, kde stojíš, je sväté. Boh chce s tebou rozprávať. Aspoň tu ho počúvaj. Uvedom si, že Boh chce byť v tvojom tele ako v chráme. Očisť svoj chrám vo sviatosti zmierenia. Načerpaj síl, aby keď odídeš, chrám duše nebol ohrozený. Keď odchádzaš z chrámu, odnes si Božie slová nielen pre seba, ale rozprávaj o nich aj iným a s inými.


Môžeme si pripomenúť, že od stavu chrámov našich duší dá sa poznať aj stav hmotný, kostol, v ktorom sa stretávame. O kostole vieme povedať, že je dom Boží, dom modlitby, pozemský dom nášho Boha… Sám Ježiš hovorí: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu.“ (Jn 2,16) Starosť o materiálny kostol a rovnako starosť o chrám svojho tela nemožno podceniť. 

Na rušnej ulici došlo k zvláštnemu prepadu zlatníctva. V obchode, kde bolo viac kupujúcich, začal rozbíjať sklenené vitríny a zlato pchal do tašky. Pravdaže, polícia ho zadržala. Pri vypočúvaní mužovi bola položená otázka: „Čo vás to napadlo lúpiť v obchode, v ktorom bolo veľa ľudí a ešte uprostred dňa?“ A čo odpovedal? „Skutočne? To som si nevšimol. Ja som videl iba zlato.“
Áno, človek bol chorý. Zvláštna choroba. Pohľad na zlato mu, takpovediac, zatemnil rozum a slobodnú vôľu. Neuvažoval, prestal sa kontrolovať, stratil súdnosť… Prečo? Už veľmi dlhú dobu sa v myšlienkach zaoberal len túžbou po zlate. Mať čo najviac zlata, vlastniť všetko zlato.

Keď apoštoli videli Ježiša, ako vyháňa kupcov a peňazomencov, spomenuli si na slová žalmu: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom.“ (Ž 69,10) Pôstna doba je rovnako vhodná, aby sme sa ako apoštoli rozpomenuli na tie isté slová: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom“ (Ž 69,10) a zodpovedne konali voči svojej duši i chrámu, v ktorom sa stretávame. 

Čas pôstu vstupuje do druhej polovice. Je to čas pre činy kresťana. Nemusíme vidieť videozáznam časti svojho života, stačí, keď využijeme čas a budeme chcieť vidieť seba v pravom svetle. Vtedy dokážeme vyhnať starého človeka a začať žiť ako noví ľudia. A rovnako všetci ako farnosť. Účasť na liturgii, speve, pristupovanie ku sviatostiam, ale i čistota a údržba kostola, stav, v akom sa nachádza, niečo o nás hovorí.

Amen.