Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Назад

3. pôstna nedeľa

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

Poznať sám seba (Jn 2,13-25)

Sebapoznanie pomáha spoločenskému i duchovnému životu.

Po svadbe rodina pozerá videozáznam, keď jeden z prítomných poznamená: „To som ja?“ Prítomní stíchnu. Dotyčný vidí na vlastné oči, ako sa nemiestne, pravda, v podnapitom stave, správa. Vidí sám seba, vidí to, čo od manželky i iných nechcel prijať. Vtedy sa bavil, zabával a iní sa pri jeho správaní cítili nepríjemne. Po tejto udalosti sa zmenil. Už niekoľko rokov sa vie ovládať, vie si rozkázať. Videozáznam mu pomohol.
Vieme, že aj stavba kostola či stav cintorína vie rozprávať. Podľa toho, v akom sú stave, aj náhodní návštevníci si vedia urobiť správny obraz o viere ľudí toho miesta.

Pôstny čas môžeme využiť aj na to, aby sme poznali seba, ako aj naše miesto v prostredí a urobili potrebnú nápravu.

Ján apoštol na záver udalosti, keď Ježiš vyčistil s bičom v rukách Jeruzalemský chrám od dobytka, peňazomencov a iných nešvárov, poznamenáva: „On poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ (Jn 2,24-25)

Tretia pôstna nedeľa nám hovorí, že sme uprostred pôstu. Evanjelium o vyčistení Jeruzalemského chrámu Ježišom je výzvou, aby sme si uvedomili našu zodpovednosť za stav svojej duše a snáď aj za stav kostola. Ježiš vzplanul spravodlivým hnevom slovami: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu.“ (Jn 2,16) Uvedomujeme si spolu s apoštolmi slová „stravuje ma horlivosť za tvoj dom.“ (Ž 69,10) 
V Jeruzalemskom chráme bolo presne stanovené Bohom cez Mojžiša, kde a čo sa mohlo konať, kto a prečo sa tam mohol zdržiavať. Svoju úlohu zohrávala svätyňa, nádvoria chrámu, kde sa prinášali krvavé a nekrvavé obety, kde mali prístup len kňazi, veriaci Židia a pohania. Časom došlo k tomu, že túžba čo najlepšie predať a získať priviedla niektorých až na miesta, ktoré neboli na to určené. Ježišovo správanie môžeme chápať aj v inom svetle. Ježiš si počína suverénne ako očakávaný a predpovedaný Mesiáš. Svojím správaním dokazuje kto je a čím má byť chrám. Predstavuje sa ako Mesiáš a nielen slovom, ale i skutkom koná. Udalosť sa udiala krátko pred židovskou Veľkou nocou, keď si Židia pripomínajú oslobodenie z egyptského otroctva. Mnohí zabudli na podstatu, prečo sa táto udalosť v národe slávi. Zo slávnosti sa stal čas cestovania, obchodov, návštev, ale i obetí, snáď zo zvyku, ale národ zabudol, že Mesiáš príde s iným poslaním. Národ očakával Mesiáša, ktorý ich oslobodí od nenávidených Rimanov. Chrám Židov zjednocoval a chápali ho ako niečo najposvätnejšie. Ježiš prichádza, aby zomrel za národ, a preto sa pýtajú, „aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedá: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19) „Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn 2,21) Tejto odpovedi Židia neporozumeli. Ježiš túži sústrediť pozornosť Židov na seba, svoje poslanie, svoj život. On je svätyňou Boha v plnom zmysle slova. On je Boh, hoci ľudia vidia len jeho telo. Ježiš jasne predstavuje svoju božsko-ľudskú prirodzenosť. Nepriatelia nechápu Ježišove slová o chráme. Ježiš vie, prečo prišiel na zem, on chce zomrieť za hriechy všetkých a umožniť im návrat k Otcovi. 

Dnes rozumieme nielen slovám Ježiša, ale i slovám apoštola: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16) Rozumieme, že bičom, ktorým vyhosťujeme Boha zo svojho srdca, je hriech a hriechom rúcame svätyňu Boha v nás. Vnútro človeka po hriechu je trhoviskom. Krik, vrava, obchody, slová a slová, naše skutky i myšlienky urážajú Boha. Človek dokáže na takomto trhu predať i svojho Boha, dušu i večnosť, a nemusí za to dostať ani tridsať strieborných. Nie som zlým obchodníkom? Pôstna doba nás pripravuje na najväčšie sviatky zmŕtvychvstania Pána, ale zároveň aj na naše zmŕtvychvstanie. Skončime s kupčením vo svojom živote, upusťme od predávania Boha i svojho kresťanstva. Ak zisťujeme, že v našej svätyni - duši sa nahromadili veci nepotrebné a svoje srdce sme zmenili v jaskyňu satana, je najvyšší čas dať sa do práce na jej vyčistení a návrate k Bohu. Keď sa zriekneme hriechu, naše srdce sa očistí a zároveň zrúcaný chrám našej duše sa zmení na svätyňu. 
Už v Starom zákone Boh povedal v Desatore, čo sme povinní zachovávať (porov. Ex 20,1-17). Ak bolo niekedy potrebné zachovávať tieto prikázania, tak je to dnes, a sme to práve my, čo sme povinní ich zachovať, pretože sami rozhodujeme o sebe. Boh vie, čo je v nás, ale rozhodujeme sa slobodne a vedome o svojej večnosti. Naše správanie, myšlienky, slová i skutky majú byť v zhode s príkazmi z Mojžišových dvoch kamenných tabúľ. 

Nebolo by zle, aby na viditeľnom mieste, aspoň v čase pôstu, viseli podobné tabule so slovami: Počas pobytu v kostole zachovaj ticho. Miesto, kde stojíš, je sväté. Boh chce s tebou rozprávať. Aspoň tu ho počúvaj. Uvedom si, že Boh chce byť v tvojom tele ako v chráme. Očisť svoj chrám vo sviatosti zmierenia. Načerpaj síl, aby keď odídeš, chrám duše nebol ohrozený. Keď odchádzaš z chrámu, odnes si Božie slová nielen pre seba, ale rozprávaj o nich aj iným a s inými.


Môžeme si pripomenúť, že od stavu chrámov našich duší dá sa poznať aj stav hmotný, kostol, v ktorom sa stretávame. O kostole vieme povedať, že je dom Boží, dom modlitby, pozemský dom nášho Boha… Sám Ježiš hovorí: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu.“ (Jn 2,16) Starosť o materiálny kostol a rovnako starosť o chrám svojho tela nemožno podceniť. 

Na rušnej ulici došlo k zvláštnemu prepadu zlatníctva. V obchode, kde bolo viac kupujúcich, začal rozbíjať sklenené vitríny a zlato pchal do tašky. Pravdaže, polícia ho zadržala. Pri vypočúvaní mužovi bola položená otázka: „Čo vás to napadlo lúpiť v obchode, v ktorom bolo veľa ľudí a ešte uprostred dňa?“ A čo odpovedal? „Skutočne? To som si nevšimol. Ja som videl iba zlato.“
Áno, človek bol chorý. Zvláštna choroba. Pohľad na zlato mu, takpovediac, zatemnil rozum a slobodnú vôľu. Neuvažoval, prestal sa kontrolovať, stratil súdnosť… Prečo? Už veľmi dlhú dobu sa v myšlienkach zaoberal len túžbou po zlate. Mať čo najviac zlata, vlastniť všetko zlato.

Keď apoštoli videli Ježiša, ako vyháňa kupcov a peňazomencov, spomenuli si na slová žalmu: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom.“ (Ž 69,10) Pôstna doba je rovnako vhodná, aby sme sa ako apoštoli rozpomenuli na tie isté slová: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom“ (Ž 69,10) a zodpovedne konali voči svojej duši i chrámu, v ktorom sa stretávame. 

Čas pôstu vstupuje do druhej polovice. Je to čas pre činy kresťana. Nemusíme vidieť videozáznam časti svojho života, stačí, keď využijeme čas a budeme chcieť vidieť seba v pravom svetle. Vtedy dokážeme vyhnať starého človeka a začať žiť ako noví ľudia. A rovnako všetci ako farnosť. Účasť na liturgii, speve, pristupovanie ku sviatostiam, ale i čistota a údržba kostola, stav, v akom sa nachádza, niečo o nás hovorí.

Amen.
Комментарии

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations