Дневники

« Назад

Spomienky študentov na vzácneho kňaza Ladislava Vrábla

Spomienky študentov na vzácneho kňaza Ladislava Vrábla

Z vďačnosti za duchovné vedenie počas študentských rokov výnimočným kňazom Ladislavom Vráblom by som rád všetkým priblížil túto vzácnu osobnosť skrz svoje spomienky a ponúkol tu aj priestor na spomínanie všetkých tých, ktorí ho ako študenti spoznali a ovplyvnil ich život.

Aj takýmto skromným spôsobom sa mu chcem poďakovať za všetky riziká, ktoré s nami za čias socializmu podstupoval. Ďakujeme mu za nebojácne otvorenie priestorov fary na stretávanie a naše aktivity i otvorenie jeho srdca pre mladých v zložitých rokoch, keď vládla KSČ a ŠtB.

Ja môžem ohraničiť moju skúsenosť s ním len na roky 1987 až 1991. Potom to už boli len príležitostné stretnutia. Ale aj za tieto krátke roky ma výrazne ovplyvnil. Keďže za socializmu v mojom rodnom meste bola obmedzená možnosť náboženského vzdelávania mimo kostola, veľmi dobre mi padlo, keď som sa mohol pridať k iným študentom, ktorí chceli duchovne rásť aj počas štúdia na VŠ. Lacko Vrábel mal pre nás otvorenú faru v piatok i sviatok. My sme to aj veľa využívali. Mnohí sme nechodili domov ani cez víkendy, lebo nám bolo dobre spolu. U Františkánov to však neboli len sv. omše, adorácie, či stretká s rozoberaním duchovných záležitostí, ale aj práca pre druhých. Tam som sa naučil všímať si aj osamelých starých a chudobných ľudí, a pomáhať im podľa ich potreby. Spoznal som veľkého spisovateľa, filozofa i hudobníka Pavla Straussa, navštívili sme detské domovy, dokonca neskôr som bol s ním aj vo väzení v Ilave ako miništrant pri omši pre väzňov. Lacko mal veľa dobrých vodcovských nápadov. Vo mne nadlho zarezonovali niektoré jeho  myšlienky:

„Keď si aktivitu vymyslel, tak ju aj zrealizuj.

Máme dve uši a jedny ústa. Treba viac počúvať, až potom hovoriť.“

Dvíhal nám latku náročnosti k sebe, to dvíhalo kvalitu nášho spoločenstva. Vytvorili sme spoločenstvo študentov pochádzajúcich z celého Slovenska naprieč mnohými rokmi. Lacko nás vedel navzájom pospájať a pomáhať si v tých ťažkých časoch. Po revolúcii sme pod jeho vedením aktívne rozbehli prácu medzi študentami. Organizovali sme kresťanské plesy, turisticko-duchovné akcie pre mladých, náboženské pobožnosti, akcie spevokolu, navštevovali púte, zabezpečovali náboženskú literatúru. Z tohto spoločenstva vyšlo veľmi veľa duchovných povolaní, čo určite veľmi hnevalo zodpovedných za výchovu  mladých k uvedomelému komunistickému zmýšľaniu. Aj v prípade mojich blízkych spolužiakov viacerí zmenili pri konci štúdia na VŠ svoje smerovanie štúdia a prešli do seminárov, či reholí. A to hlavne zásluhou tohto nenápadného kňaza. Svojím neustálym vtipom, ale aj dôrazným vedením v problémoch a krízach zorientoval mnoho mladých v živote. Aká bola kvalita jeho vedenia sa asi najviac ukázalo pri životnej dráhe Mariana Kuffu, lebo tohto výnimočného kňaza pozná hádam celé Slovensko. Marian bol Lackom v mnohom ovplyvnený. Z Nitry potom odchádzali nielen inžinieri potrební pre poľnohospodárstvo, ale aj budúci kresťanskí starostovia, poslanci, kňazi a rehoľné osoby. Podľa mojich informácií Lacko doviedol ku kňazstvu alebo reholi 55 mužov, tiež niekoľko žien oblieklo rehoľné rúcho pri jeho sprevádzaní. Veronika Terezia Racková, ktorá zomrela v Afrike pri misionárskej práci tiež patrila do tejto skupiny. Zároveň medzi nami vzniklo aj veľa dobrých kresťanských manželstiev, tieto rodiny sú doteraz oporou pre kňazov v ich farnostiach.

Takto na neho spomína Eleonóra:

Na Lacka Vrábela si spomínam od 1. ročníka VŠP. Ku „ frantom „ ma doviedol Peter Šugerek, ktorý bol z Podolinca a jemu o mne hovoril dnes už nebohý DP Jozef Pataky, ktorý pôsobil ako kaplán  niekedy u nás v Kežmarku, a potom išiel do Podolinca za správcu farnosti. Spomínam si, že farnosť, ktorú spravoval Lacko Vrábel bola veľmi živá, plná študentov VŠP a dvere fary boli pre nás vždy otvorené a fara bola miestom, kde sme sa stretávali, vzájomne sa povzbudzovali, spievali, my dievčatá aj pratali faru a keď nebol Lacko prítomný, tak jeho mamka nás poprosila, aby sme použili aj diavu, čo Lacko nemusel. Lacko mňa a moju spolužiačku Evku zaviedol raz večer po svätej omši do Domova opatrovateľskej služby k dnes už nebohej tetuške Milke, ktorá postupne strácala zrak, bola sama, sestra jej zomrela a potrebovala pomoc. My sme sa o ňu starali, boli sme jej očami, pomáhali sme jej v domácnosti, robili sme nákupy, spoločnosť, pripravili sme jej malú oslavu jej 80. narodenín. Pomáhali sme aj iným starčekom a to všetko bola zásluha Lacka, pretože starkí dôverovali jemu a vedeli, že nás doviedol on. Jeho humor, veselosť, optimizmus a starostlivosť o naše duše, to bolo silné. Mne osobne veľmi pomohol pri smrti môjho manžela modlitbou, ale aj radou, ktorej som sa držala, aj keď to bolo mnohokrát veľmi ťažké, ale stálo to za to a dnes túto radu dávam aj iným, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ja. V deň oslavy 50. narodenín  Lacka Vrábela v Nitre v seminári som sa dozvedela, že môj nebohý manžel ho ako prvý oslovil, aby študentov v Nitre podchytil, že je nás veľa a stalo sa. Pre mňa čas strávený v Nitre ( 5 rokov 1978 – 1983 ) bol časom mnohých milostí, radosti, vynikajúceho spoločenstva, prípravy na sviatostné manželstvo, rozhovorov s Lackom, ale aj Paľkom Gavendom. Bol to čas strávený aj s mamkou pána farára Lacka. S Lackom som bola v kontakte aj počas jeho pôsobenia v Žakovciach, bol s nami – žiakmi CZŠ Sv. Kríža Kežmarok aj na fatimských sobotách v Levoči, kde sa venoval  žiakom tejto školy, keď sa nám pokazil jeden z troch autobusov a my mamy, ktoré sme to organizovali sme mali plné ruky starostlivosti o väčšie deti. Myslím si, že jeho modlitby a obety za nás, nás sprevádzajú denne a ja osobne som mu vďačná za študentské roky v Nitre a jeho sprevádzanie nás študentov v čase tvrdej totality.

Zásluhou Lacka sme mali prístup k rôznej samizdatovej literatúre a na fare sme pozerali filmy s kresťanskou tematikou a bolo to vynikajúce aj v tom, že Lacko spájal mladých ľudí, voľný čas sme trávili zmysluplne, nemali sme čas na hlúposti a vlastne sme vykonávali dobrovoľnícku službu tam, kde nás bolo potrebné  -  v  mnohodetných rodinách, aj môj nebohý manžel s Mariánom Železníkom na stavbe domčeka u známych, ktorým dom zhorel a vďaka Bohu sa nikomu nič nestalo pri tom požiari.

 

Na tohto vzácneho kňaza  s láskou a úctou spomínajú aj mnohí, ktorí neštudovali v Nitre. Tu uvádzam niekoľko ďalších spomienok:

My sme ako väčšinou stredoškolská mládež z Kmeťova, a Bánova pod vedením pani Dr.  Tvrdońovej  ktorá nás dala dokopy,  chodievali nielen do kostola ale aj na výlety.  Neskôr sa pripájali aj decká z Meleku, Šale aj  ďalší známi našich známych,  s ktorými sme sa s radosťou spoznali napr. až z  Lendaku a Banskej Bystrice.

Tak sa stalo, že v posledný júlový a prvý augustový týždeń roku1977 sme boli na výlete vo Vysokých Tatrách. Raz sme išli pozemnou lanovkou na Hrebienok. Chlapci mali gitary a spievali sme všade. No a v tej lanovke sme spievali napr. Slovensko moje, otčina moja a Jak dobre nám prírodou blúdiť ... Keď sme skončili, z posledného vozńa sa ozvalo, že prední pozdravujú zadných a niekto v strede zakričal že cez prostriedok ! To bolo krásne a nezabudnuteľné.

 No a keď sme vystúpili , vedeli sme že patríme k sebe. Niekto zakričal VRÁBEL a môj brat Jožko  sa začal obzerať . Lenže išlo o iného Vrábela - Lacka. Tak sme sa spoznali a na túru sme už išli spolu aj z jeho partiou.  Vieme, že nás bolo veľa,  napr. keď mal  Lacko sv. omšu pod Končistou pri Batizovskom plese   - on veľa riskoval, nás to povzbudilo  a poznačilo na celý život .V Tatrách sme usporiadali aj radostnú oslavu Lackovej 30 - tky a naraz v jeden deň mal teraz  už môj manžel Jozef 20 rokov. Každý rok 28. júla  si spomíname na obidvoch  Väčšinou sa nám o nocľahy postaral Martin Gavalér, o ktorom  písali aj v KN č.46. Neskôr sme spolu rozvíjali všelijaké aktivity a stretnutia.

Kamarát Bohumil Kačák  spomína ako boli v  septembri 1987  so svojou škodovkou  v Šaštíne na púti. V aute ich bolo päť,   v nedeľu sa vracali a jemu sa pokazilo auto v Nitre . Dotlačili ho k Lackovi a ten mu požičal svoj známy Wartburg, takže sa  mohli všetci šťastlivo dostať do Kmeťova.  Potom mu ho boli chlapci  začiatkom týždňa vrátiť. Pán Boh zaplať ! 

30. 8 1997 sme sa niektorí zúčastnili na stretnutí  v Nitre pri príležitosti 50  - rokov života Lacka. Boli sme len na sv . omši, lebo ja som už bola dosť chorá.

V lete 2009 sme boli s priateľmi v Podolínci na dovolenke a odtiaľ sme chodili na výlety. Mali sme v partii jednu rodinu od nás s jedenástimi deťmi, druhú z Čiech s desiatimi deťmi a ja som bola s manželom, moja asistentka a Bohuš - slobodný. Takže deti sme si delili keď bolo treba kupovať vstupenky. No a tu sa predstavil Lacko, ktorý nás jeden  celý krásny deň sprevádzal celou svojou energiou a láskou. On bol vtedy v Kolačkove a  ukázal nám Červený kláštor,  aj skanzen , hrad v Starej Ľubovni, prešli sme aj do Poľska mostom do dreveného kostolíka  a  vzal nás  do gréckokatolíckeho kostola aj so sprievodcom,  miestnym kňazom. Bolo to veľmi obohacujúce a hlavne Češi - naši kmotrovci žasli nad cigánskou osadou v Kolačkove, potom sv. omšou a večerou.

 Náš kmotor s obdivom vyhlásil, že je to jediný kňaz, ktorému toľko detí neliezlo na nervy.

 Vlani sme mali stretávku v Bánove , pozvali sme aj Lacka medzi seba, boli sme aj na cintoríne spomínať aj na Veroniku Ráckovú, našu kamarátku.

 

 

Комментарии