Naše dieťa dosiahlo predškolský vek. Je to čas, kedy ho učíme osobnej modlitbe. Zvyčajne už "obsedí" na sv. omši. Je ideálne, ak duchovný otec vníma potrebu zaviesť sv. omšu pre deti- s osobitnými aklamáciami, homíliou alebo rozhovorom s deťmi.

Rodina je miestom, kde deti uvádzame aj do osobnej modlitby. Povieme im, že Nebeskému Otcovi, či Pánu Ježišovi možno povedať všetko.

Naučíme deti klaňať sa Pánovi- sklonením hlavy, pokľaknutím.Povieme a spočiatku ukážeme, ako možno za všetko ďakovať a prosiť, Pán je niekto, kto má vždy pre mňa čas.

A keď sa večer stretneme pri spoločnej rodinnej modlitbe, nech je to časť dňa, na ktorú sa všetci tešia a nie niečo, čo "musíme". Tiež môžme pomaly uvádzať do spytovania svedomia nenásilnou formou, a rodičia môžu deťom pomôcť, že si tiež nahlas zodpovedia pred deťmi na otázky:

"Aký bol dnešný deň? Kto bol ku mne milý? Kto sa mi prihovoril, kto sa na mňa usmial? Čo som sa nové naučil? V škôlke, ( možno už i škole ,1-2 trieda), na ihrisku. Prečo bola namrzená pani učiteľka? Hádali sme sa so súrodencami? S inými deťmi? Komu som urobil radosť? Bol som ku niekomu zlý? Mám starosť  niečo? Čoho alebo koho sa bojím?"

Z týchto otázok treba vybrať, a veľmi voľne. Rozhodne neprebrať všetky za jeden večer. Ide o stíšenie sa, pokoj. Nad niektorou otázkou treba premýšľať,Možno bude z toho rozhovor. Niečo nejasné sa môže vyriešiť.

Dieťa získa skúsenosť, že nič, čo ho zamestnáva, teší alebo trápi, nie je bezvýznamné pre modlitbu.