« Назад

Vedenie chvál (krátke zamyslenie)

Pred nedávnom sa mi do rúk dostalo viacero albumov od súčasných lídrov chvál najmä zo Spojených štátov. Pustil som si ich, zbežne popočúval. Prekvapili ma dve veci: príjemným prekvapením bolo to, že aranžmány skladieb (hoci to boli vlastne piesne k modlitbe = chválové piesne) boli v súčasných hudobných štýloch; trošku ma zarazilo to, že tieto aranžmány si boli všetky veľmi podobné (experimentovanie so skresleniami elektrických gitár, rôzne syntetizátorové zvuky, efekty a pod.). Uvedomil som si, že moja predstava worship aranžmánov skôr zodpovedá starému Hillsongu či Ronovi Kenolymu, než súčasným trendom.

Veľmi sa teším z toho, že kresťania dokážu ponúkať hudbu, ktorá je relevantná k dnešnej dobe a kultúre, v ktorej žijeme. Je super, že niektoré skladby sa dostanú aj do svetských hitparád a tam získavajú svoje body. Je to obrovský priestor, ako svedčiť o Pánovi, ako vnášať kresťanstvo do súčasnej kultúry, trochu nadnesene možno povedať, že je to spôsob, ako prispievať k budovaniu „kultúry života“ – ak chápeme, že tým životom je Ježiš... (Aspoň ja osobne oceňujem každú pieseň v médiách, ktorá nehovorí len o láske, sexe, a iných otrepaných témach popmusic a ktorá prináša niečo pozitívne a optimistické).

Privádza ma to k zamysleniu sa nad tým, ako vyzerajú chvály v našich vlastných spoločenstvách. Ako ten, kto slúži v chvále už nejaký ten piatok, si dovolím povedať, že neexistuje žiaden univerzálny vzorec, platná norma, ktoré chvály sú dobré, a ktoré nie – resp. ako viesť chvály, v akom hudobnom štýle. Podstatné je uctievanie (klaňanie sa) v Duchu a pravde. Náš Otec je veľmi kreatívny – každého z nás stvoril inak, a predsa na svoju podobu; jednotlivé krajiny tejto planéty majú iné podnebie a prírodu – a predsa celá zem spieva na jeho slávu. Myslím si, že podobne je to aj s uctievaním. Každé je iné, originálne, a predsa zamerané na neho. Niekto radšej volí pomalé piesne, niekto rýchlejšie, niekto má radšej molové tóniny, iný dur, niekto dá prednosť klavíru a gitare, a iný syntetizátorom a elektronike. Áno, môžeme viesť diskusie o tom, ktorá forma je viac či menej vhodná, ale je to skôr téma pre iný článok. (Samozrejme, aj chvály podliehajú istým trendom, zvyklostiam... Ale ťažko podľa toho hodnotiť, ktoré sú OK, a ktoré nie. Dôležité je predsa srdce. Rád myslím na jednu vec: ak chcem uctievať Boha, dokážem to pri namakanej kapele, pri umývaní riadov i pri píšťalovom organe).

Ak my sme originály Božie, aj naše uctievanie bude jedinečné, aj naše umelecké vyjadrenie bude originálne, aj náš prístup k Otcovi vo chvále bude svojský... Každý z nás je predsa iný. Napokon, jedinečná je aj kultúra, v ktorej žijeme, naše osobné prežívanie, naša skúsenosť. Som rád, že ako kresťania máme toľko pestrosti v tom, ako uctievať nášho Boha!

Preto si myslím, že je veľmi dobré, ak vo vedení chvál, vo chválových piesňach i aranžmánoch existuje rôznorodosť. Ak objavujeme náš vlastný jazyk a spôsob, ako oslavovať Pána. Nemusíme objaviť nič nové - môžeme sa vracať ku koreňom, k minulým rokom, môžeme vymýšľať niečo nové. Pestrosť je fajn.

A existuje snáď niečo lepšie, ako uctievať Otca a byť v jeho prítomnosti?

Комментарии