Blog

« Назад

A ďakujem za vás

A ďakujem za vás

jediná stránka, na ktorej mienim aktívne, kým ma dakto nevyprovokuje alebo nevyhodí, ostať.

Čo iné mi ostalo, ako ďakovať sa a radovať za tých 70 rokov života a dokonca som dozrela za niekoľko týždňov na to, že sa teším, že už tu pridlho nebudem.

Nemala som ľahký, ale dá sa povedať, že pekný život. Horáreň a neskôr malá dedina mi poskytovali potrebný kľud, vyrastala som v harmónii s Božou prírodou, aj rodinný život bol dovtedy pohodový.

Hrubým zásahom bol násilný odchod do mesta, do bytovky , kde som sa dakedy v noci zvíjala od plaču na zemi, hoci do Tatier je 11 km. To nie je jedno voziť sa električkou a vybehnúť si bosá po mäkkej, vtedy ešte chémiou nestriekanej tráve. Chýbali mi kukučky, svrčky, lúčne koníky, šum obilia a zvončeky oviec a kraviek. V meste ma nezaujímalo nič. Celkom nič.

Ešte horšie veľkomesto a päť rokov štúdia. Našťastie s kopou kostolov a pekným okolím- Petržalka bola vtedy dedinkou pri Bratislave a v Malých Karpatoch bolo možné nájsť vzácne kvietky a pri tichej chôdzi i zvieratká.

Mesto mi dalo iba služby, kde som smela uplatniť svoju profesionálnu výzbroj. Striedavo zdravotníctvo a učiteľstvo. Zo desať priateľov, ktorým smiem dnes po 55 rokoch povedať, čo mi je a vyplakať sa...

S internetom som začala po odchode do dôchodku. Aj písať , lebo sa mi žiadalo. Len som zistila, že s mladými mi je lepšie komunikovať predsa len ústne, lepšie mi rozumejú, ak sa môžem na nich usmiať ako písmenkám, za ktorými nevidia tvár.

Doopatrovala som si mamku, otec zomrel po veľmi krátkej chorobe, musela som sa opäť začať niečím živiť....už mi je to ťažko, priznám sa. Až posledné tri roky cítim, že už žijem v inom svete a posledné dva mesiace, že som tu vlastne cudzinec a nie veľmi žiadúci....Ľúbia ma takí ľudia, s akými som celý život pracovala- chorí starci,starenky a deti. Neľúbia takí, čo ani keby sa báli, že ešte prehovorím v oblasti, kde sa oni cítia už kompetentnejší. A veľmi dobre viem, čo káže múdrosť.

Nie je to ústup s trpkosťou. Trochu ešte visím na krásach tejto Zeme, ale Pán mi už ukazuje cestu, akou sa mám poberať.

A tak  bez dlhých rečí jedno veľké  ďakujem.

A ak by som sa náhodou niekedy objavila- básnička, obrázok, piesenka, hudba....je to len láska, že na vás myslím , a že sa modlím za vás.

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Irmuška, ak vieš, dokonca "veľmi dobre vieš" čo dokáže múdrosť, tak už prestaň s tým lúčením. Uver mi, že všetko čo napíšeš a publikuješ má zmysel a význam. Nejde o naháňanie bodov, ale o presvedčenie, že Duch svätý pôsobí všade a v každom.
Отправлено в 22.08.13 6:43.
Irmuška,aj ja ďakujem za teba, ja sa tiež modlím. Nám neprináleží "merať čas" - koľko ešte či chvíľku, či nie pridlho. Myslím si, že viem, prečo takto rozmýšľaš. Ale aj tak ďakuj za to, čo si dostala (aj chorobu) lebo je to na to, že Pán ťa neskutočne miluje, si mu vzácna, do dlane si ťa vryl a tým ťa chcel len zastaviť, aby si porozmýšľala nad svojim životom. Takýto dar nedostane každý
Отправлено в 22.08.13 12:09.
Keď som mala štyri roky, prvý raz nám umierala mamička. Penicilín ešte nebol, takmer nebola nádej.
Pamätám sa, ako sme so sestričkou chodili a otvárali jej prižmúrené viečka a ona nereagovala. Otec, inak tvrdý chlap, sedel konča postele a plakal. My malé sme otvárali ústa, čo to je, keď chlap plače, lebo dedo nikdy neplakal,ani strýcovia. Keď sme videli, že tá hra s viečkami nepomáha, mysleli sme že mamka už umrela, kľakli sme si na kolenka a kričali sme: "Ježiškooooo, vzkries nám mamičku tak ako Jairovuu dcéru!"(Mama nám čítavala bibliciké príbehy).
Keď sa mamka pohemžila, kričali sme hurááááá a otec utekal po doktora.
Vlastne neviem, čo som tým chcela povedať. Asi len to, že všetko chcem dať Ježišovi do rúk.
Aničke som odpovedala, Mirka a Eva si vybrali a Majka o mojej chorobe vie.
Отправлено в 22.08.13 13:11.
Keď ďakujem za Vás, kopnete si do mňa...keď chválim Boha, komentár=0, NECHCEM HVIEZDY !!!!
Отправлено в 24.08.13 11:50.