Blogy

« Назад

Jozef Krišanda: Duchovný život kňaza a jeho rast III.

Tretia - záverečná časť článku Jozefa Krišandu, ktorý odznel ako príspevok na vzdelávaní kňazov.

Rešpektovať originalitu

Aby naša pastorácia bola čo najefektívnejšia, boli sme stvorení ako originály. Každý z nás robí s tým, čo dostal do vienka v genetickej výzbroji, povahových črtách a v životných skúsenostiach. Keď si Dávid pred bitkou s Goliášom obliekol Šaulov odev, prilbu a pancier, nevedel v tom chodiť. 20 Musel ísť proti Goliášovi tak vyzbrojený, ako to bolo v prirodzenosti pastiera, ale s Božím požehnaním a zvíťazil. Ak by si obliekol výzbroj Šaula došlo by k tragédii. V našom duchovnom raste nejde tak o schopnosti a prostriedky  s ktorými disponujeme. Podstatné je, aby sme sa usilovali o svätosť. Bez tohto nášho úsilia všetky naše schopnosti a možnosti sa obrátia proti nám a nič nám nepomôžu. Tak ako to bolo v prípade Šaula v bitke pri vrchu Gelboe.  Darmo mal Šaul dobrú výzbroj, hodil sa na vlastný meč, lebo Boh od neho odstúpil a po jeho smrti bolo jeho telo potupené ako pošliapaná soľ bez chuti. Prirodzenosť v sebe nezaprieme. Napr. sv.Ignác z Loyoly pochádzal z rodiny, v ktorej rytierskosť a vojenská služba  bola starou tradíciou. I on bol vojakom telom i dušou, smelým a veselým. A ním chcel aj ostať. 21 Myslím si, že aj preto s Božou pomocou pomohol Cirkvi, ktorá sa v tom čase zmietala vo vážnych problémoch.

 

Fyzická práca

K prehĺbeniu duchovného života môže prispievať aj fyzická práca. Každý kňaz by mal trochu poznať, čo to je fyzická práca, hlavne v minulosti, pretože v pastorácii už na to nie je čas. Prípadne má kňaz možnosť na vidieku nevyhýbať sa aspoň trochu jednoduchej manuálnej práci. Je to dobrý psychologický moment brzdiaci príchod syndrómu vyhorenia. My kňazi katolíckej Cirkvi sme chlapi; v iných denomináciách si môžu dovoliť svätiť ženy, pretože nemajú sv.spoveď. Ako chlapi radi po sebe niečo vidíme a pri manuálnej práci máme možnosť po sebe niečo vidieť. Odprataný sneh, ostrihané kriaky, narúbané drevo atď. Pretože v pastoračnej práci keď sejeme, nevieme, či budeme žať a či tam vôbec budeme žať, kde sme siali, alebo tam kde sme neočakávali úrodu. Skúsenosť s manuálnou prácou si pochvaľuje aj Sv. Otec Ján Pavol II., keď mal zážitok zo života ako robotnícky seminarista. Píše: ,, Po uplynutí rokov dospievania stal sa pre mňa takým seminárom kameňolom a čistička vody sódovkarne v Borku Faleckom. Továreň bola pre mňa v tejto životnej fáze naozajstným seminárom, aj keď ilegálnym.” 22Aj Sirach píše:,, Nemaj v nenávisti namáhavé práce!” 23 Manuálna zručnosť tak typická pre mnohých mužov je takisto darom Ducha Svätého, nie je  ním  len dar nezrozumiteľných jazykov. V knihe Exodus sa píše: Potom Mojžiš hovoril Izraelitom:,, Hľaďte , Pán po mene povolal Beseléla, syna Uriho, syna Hurovho z Júdovho kmeňa a naplnil ho Božím duchom, zmyslom pre umenie ,dôvtipom vedomosťou a zručnosťou na každú prácu. 24Vieme, že aj mnohí kňazi vynikali týmto tvorivým duchom stačí spomenúť pátra Krajčíka v Ghane, ktorý ručne vyrobil ďalekohľad , alebo aj kňaza našej diecézy Ľudovíta Šlepeckého, ktorý šil ornáty.

 

Zušľachťovanie duchovného života cez záľuby

Možno to znie kacírsky, ale som toho názoru, že aj primeraným pestovaním koníčkov možno duchovne rásť, oslavovať Boha a slúžiť ľuďom. Ak má človek k niečomu vzťah, má viac možností k obeti. Napr. vášnivý futbalista ide spovedať  v čase televízneho vysielania dôležitého zápasu a obetuje to za svojich penitentov, to vtedy musia mať v pekle plnú bojovú pohotovosť.  Ak je záľubou šport, telo sa príjemne unaví a duch pookreje. To, že kňaz vie aj niečo iné robiť, že vie organizovať prácu, budovať, stavať, písať knihy, robiť archeologické prieskumy, inštalovať počítače,  zbierať ľudové rozprávky, to je aj jedným zo znakov pravosti povolania. Nikto mu nemôže povedať, že jeho povolanie je východisko z núdze a že do seminára vstupoval ako neschopný tupec, s postavou Quasimoda, ktorý sa už nemohol nikde inde uplatniť, jedine v Cirkvi ako kňaz. Ak sa kňaz o niečo zaujíma, rozširuje sa mu obzor avšak nemalo by to byť na úkor príprav homílii, keď ľudia vedia vopred ako kňaz začne, aký príklad použije a kedy konečne skončí. Rozumné využívanie voľného času umožňuje komunikovať s ľuďmi podobných záujmov, aj s takými, ktorí nie sú veriaci. Je pravdou, že nám aj takíto ľudia chodievajú na pohreby a svadby, ale s nimi vedieme pri homílii len virtuálny dialóg ak nie monológ. Aj George Gilson francúzsky biskup vyjadruje potrebu, aby mal kňaz možnosť stretávať sa s neveriacimi. Pre kňaza mať miesta , kde dochádza ku kontaktu s ľuďmi žijúcimi bez Boha, je v skutku vitálnym momentom. Aj keď nie je jednoduché vždy zladiť túto prácu s inými povinnosťami, je to pre neho príležitosť rozšíriť kňazskú službu o rozmer na ktorý poukázal už sv. Pavol a ktorý je tak dôležitý:,, ...beda by mi bolo, keby som evanjelium nehlásal / I.Kor 9,16 / 25 Ak kňaza niečo viac zaujíma a teší, môže viac oslavovať Boha, hoci sú to indiferentné veci, dá sa nimi slúžiť Cirkvi  a ľuďom. Pretože najväčšie nebezpečenstvo, ktoré by mohlo v ľudstve vyvolať hrôzu, nie je nejaká vonkajšia katastrófa ...., ale strata životnej radosti. Bez tejto radosti zo života, ohňa duše, tohto prekypovania túžby po živote , neexistuje silný náboženský život, ale len únava a priemernosť. 26 Vedieť sa radovať z maličkostí, znamená zostať dieťaťom. Počul som myšlienku, že ak muž prestane byť dieťaťom, umiera. Ak aj kňaz prestáva byť Božím dieťaťom a mení sa na klerikálny pomník dohára a toho rozhodne nie je obrazom rozvoja duchovného života ale jeho dekadencie.

                                              

Záver

Týmto príspevkom sa nedalo určite plne vyjadriť, akým spôsobom rozvíjať svoj duchovný život. Zameral som sa na oblasti, ktoré možno až tak s duchovným životom nesúvisia ale vplývajú na jeho kvalitu z titulu prirodzenosti. Naschvál som nespomínal známe oblasti rozvoja duchovného života, pretože to bolo do nás s nádejou vkladané v kňazskom seminári pánmi špirituálmi a preto som nechcel opakovať to, čo už bolo raz niekedy povedané a napísané.

 


20. I.Sam. 17,38 –39

21.J.Špirko,Dejiny a umenie očami historika, Lúč 2001,str.112

22.Ján Pavol II.,Dar a tajomstvo,Vatikán 1996,str 28

23Sir.7,16

24. Ex 35,30-31

25. G.Gilson ,Diecézny kňaz v pastoračnej službe, Sp.Podhradie 2001,153

26. Pier Teilhard de Chardin

 

uverejnené v časopise "Slovo zo srdca" roč.: XI, č.: 5, máj 2004, strana 10

Комментарии
sign-in-to-add-comment
V kráse pokory odovzdaná skúsenosť. Tento príspevok vo mne upevnil vedomie toho, že čokoľvek a akokoľvek niečo robím, vždy je to z daru danosti Boha, čo ma napĺňa radosťou, a zabraňuje prítomnosti pýchy.
Отправлено в 12.10.12 4:44.
Tamara Klucka
"v iných denomináciách si môžu dovoliť svätiť ženy, pretože nemajú sv.spoveď."
???????????????????????????????????????????????????????????????
to len chlap moze spovedat? ci ako to mam chapat? dakujem za odpoved.
Отправлено в 12.10.12 10:20.
Myslím si, že je to myslené tak, že ženy sú omnoho citlivejšie a náchylnejšie k tomu, že by neuniesli na svojich pleciach hriechy druhých. Neplatí to o všetkých - nič sa nedá zovšeobecniť na 100%. Verím tomu, že spovedanie je poriadna duševná záťaž pre každého kňaza. Mne stačí, keď vidím len jedného človeka, ktorý sa napr. nespráva férovo k druhému a moju psychiku to hneď zaťaží. To, že kňazmi môžu byť v RKC iba muži (a teda aj spovedať môžu iba muži) považujem za "ochranu žien" :o) Je to pre mňa to isté, ako keď nás Pán chce ochrániť pred ťažkosťami, a preto nám dal Desatoro.
Neviem, či ma pochopíte správne a či Vám to postačí ako argument, ale takto to cítim ja.
Отправлено в 12.10.12 14:18 в ответ на Tamara Klucka.
Tamara Klucka
Ano, je to sice diskutabilne, ale ano, myslim si, ze som vas pochopila spravne.
dakujem za vysvetlenie. pekny vikend.
Отправлено в 12.10.12 19:15 в ответ на Jana Znášiková.
Hriech druhých zobral na svoje plecia Kristus. On niesol naše neduhy, našimi hriechmi sa obťažil (Iz 53, 4). Kňaz je sprostredkovateľom Ježišovho daru zmierenia hriešnika s Otcom. (2Kor 5, 18) To, že kňazmi sú muži je dané praxou, ktorú mal Ježiš. V jeho prítomnosti boli aj ženy, ale apoštolske poslanie a moc nad nečistými duchmi a chorobami dal mužom. Možno to bolo dané aj vtedajším kultúrno spoločenským statusom ženy, ale už je to raz tak dané a vo viere to prijímame.
Отправлено в 13.10.12 13:25 в ответ на Jana Znášiková.
Tretia a zároveň posledná časť " Duchovného života kňaza a jeho rast".Veľmi som sa na ďalšie pokračovanie tešila, ale som z toho aj smutná, pretože je to časť posledná.
Z každej časti som si, ale veľa zobrala. Aj keď som Jožka Krišandu poznala až po jeho smrti cez jeho články, teraz je mi v srdci blízkym priateľom. Ďakujem.


Veľa krát som si pokladala otázky - ako. Prečo ten či onen je kňaz? Prečo sa chcel stať kňazom? A veľa okolo toho iných otázok. Tento článok mi sice neodpovedal na moje otázky, ale vyjasnil mi iné. Myslím, že každého / v našej cirkvi/ muža, ktorý sa stane kňazom si náš pán Boh vyberie práve pre jeho originalitu, pre jeho jedinečnosť v niečom.
Pán Boh si nevyberá svojich pastierov podľa jednej stanovenej predlohy. Skúsme si
vedľa seba predstaviť dvoch kňazov a okrem toho,že nadovšetko milujú Boha, chcú
rozsievať pravdu. lásku, dobro a Božiu milosť/čo je prvoradé/, ťažko na nich uvidíme niečo veľmi podobné. Každý jeden je originál / tak ako každý človek/ a niečím pre Boha jedinečný a preto si ho Boh vybral, aby z jeho originality čerpali aj ostatní veriaci. " Čerpajte vodu s radosťou z prameňov spásy." Iz 12,3.
Takže podľa mňa originalita a jedinečnosť toho či toho kňaza je pre nás veriacich prameň našej ale aj jeho spásy.

Ako sa už oddávna hovorí, že práca šľachtí, platí to nemenej pre kňazov ako pre iných. Každý kňaz je predovšetkým človek a každému zdravému a poctivému človeku je manuálna práca prirodzená..

Trošku nerozumiem termínu " syndróm vyhorenia". Má to znamenať zlyhanie? Pýtam sa.

Keď si kňaz nájde čas aj na manuálnu prácu či už na fare alebo inde ,nech je to pre nás ostatných veriacich vzor.

Dnes mi bolo veľmi smutno. Nátlakom rôznych povinností, problémov, doma v práci. A keď už boli slzičky na krajíčku, napadla mi pieseň od Z. Svěráka a J. Uhlíře:

Když máš srdce zjihlé, když máš potíže,
tak dej cihlu k cihle, těsto do díže,
upeč třeba chleba, postav třeba zeď,
žal se krásně vstřebá, začni s tím hneď teď,
začni s tím hneď teď.
Dělání, dělání všechny smutky zahání,
dělání, dělání je lék.
Dělání, dělání to nám úsměv zachrání,
dělání, dělání je lék.

Chytila som sa roboty a bolo po smútku, depke a slzách.

Takže práca je nielen zdrojom obživy, ale aj a predovšetkým liekom. A tak ako aj práca tak aj záľuba zušľachťuje osobnosť človeka. Píšem zámerne človeka, aby sme nezabúdali, že kňaz je predovšetkým človek.

A tak, aj keď sa už opakujem - hovorím.
Chráňme si svojich kňazov. Nevyžmýkajme ich do poslednej kvapky, aby ostali na bahnitom dne. Doprajme im čas na doplnenie sily a múdrosti. Budme pre nich aj my čistým prameňom z ktorého môžu čerpať.

Vedzme, že to nerobia len pre seba, ale hlave pre nás ostatných, prinášajú pre nás veľké obete.
Отправлено в 13.10.12 21:35.
Žanetka, veľmi pekne ti ďakujem za tieto úžasné slová na adresu kňazov, lebo vystihujú skutočnosť, o ktorej sama často hovorím. Kňazi nemajú pracovnú dobu - pracujú nepretržite, kedy je to treba. Že to vládzu, to nie je len ich zásluha, ale nášho Boha Otca, ktorý im udelil milosti darov Ducha Svätého potrebných pre výkon ich náročnej služby lásky. A závisí to aj od našich modlitieb za nich.
Отправлено в 14.10.12 4:06 в ответ на žaneta Krížková.
Syndróm vyhorenia poznajú asi najmä učitelia, ale aj iné povolania, ktoré sú hlavne duševného charakteru. Človek sa cíti frustrovaný, nedocenený, nevidí žiadne (pozitívne) výsledky svojej práce a túži viac po oddychu alebo zmene povolania... Myslím, že to, čo hovoril Jožko Krišanda vo svojich troch prednáškach, to je tá najlepšia cesta k tomu, aby sa človek syndrómu vyhorenia vyhol.
Sú to naozaj cenné rady nielen pre kňazov!!! Pán Boh zaplať za takéhoto človeka!
Отправлено в 14.10.12 12:46 в ответ на žaneta Krížková.
Ako píše Janka, syndróm vyhorenia je odborný pojem. V povolaniach, do ktorých človek dáva celé srdce (často je to v školstve, zdravotníctve, duchovných povolaniach, misie a pod), sa môže stať, že sa akoby priveľmi ponorí do svojej práce, nevenuje sa ničomu inému, robí to naplno... až nakoniec akoby minie energiu. Stráca nadšenie, práca mu je stále viac na obtiaž, v neskorších štádiách môže úplne stratiť chuť do života a akejkoľvek aktivity... Preto je potrebné mať nejaký zdroj "dobíjania", nejakú inú aktivitu, pri ktorej sa človek uvoľní.
(to som opísala veľmi zjednodušene v skratke)
Отправлено в 14.10.12 21:44 в ответ на žaneta Krížková.
ďakujem Vám za Vaše reakcie na môj prísevok a za vysvetlenie syndrómu vyhorenia, ale v konečnom dôsledku si myslím, že som to pochopila len som to pomenovala trochu vulgárnejšie - zlyhanie
Отправлено в 15.10.12 8:11.
Mte veľkú pravdu. Pán Boh zaplať za takéhoto človeka. Ale nemalá vďaka patrí aj Števkovi H. za to, že nám takto túto pravdu predkladá a že sa snaží aby nepadla do zabudnutia. Za to mu véélikáánskáá vďaka. :-)
Отправлено в 15.10.12 8:14 в ответ на Jana Znášiková.

Vitajte v BLOGU

Milí návštevníci môjho blogu.

 

VITAJTE

 

a cíťte sa pri čítaní blogov dobre.

 

Odporúčam Vám hlavne tieto kategórie:

Maľované žalmy

Úvodníky

Články Jozefa Krišandu