« Назад

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Búrka)

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Búrka)

Búrka sa však neprehnala len Patagóniou, ale aj srdcom malej misionárky.

Patagóniou sa prehnala silná víchrica. Vietor dosahoval miestami rýchlosť 120 km/h. V tom čase sme boli na ceste a mali sme čo robiť, aby nás neodfúklo do jazera. Naše auto skúšku obstálo. Mnoho rodín však také šťastie nemalo. Víchrica strhla veľa striech (medzi nimi aj strechu pátrov saleziánov, ktorí to zobrali s humorom a rozdávali okoloidúcim kúsky sklenenej vaty ako spomienku na ich „techo“).

 

Pováľané stromy a pretrhnuté káble znamenali výpadok elektriny na niekoľko dní a keďže to tu majú (doteraz neviem ako) prepojené s vodou, tak sme ostali bez vody aj my. Poviem vám, pravé misijné podmienky, po ktorých som tak túžila. Zopár fliaš vody sme išli kúpiť do obchodu a večer sme chodievali „čerpať vodu s radosťou“ k našej priateľke Betty, ktorá jej mala habadej (Vďaka Ti Pane, za Betty). Nenadarmo sa hovorí, že človek si uvedomí hodnotu „obyčajných“ vecí, až keď ich stratí. Zrazu sa každá šálka vody zdala byť dôležitá. Tak napríklad, keď nemáš vodu, nemôžes si ráno umyť oči, zuby, spláchnuť záchod, osprchovať sa, uvariť si čaj, polievku, umyť riad a dlážku, ktorá je po búrlivej „víchricovej“ noci plná zeme (nie praachu, doslova zeme ako na poli... neviem, či tu nemajú dobré tesnenie, ale všetko sme to mali v dome).

 

…......

 

Búrka sa však neprehnala len Patagóniou, ale aj srdcom malej misionárky... A keďže večer ešte stále nebola elektrina a mobil už tiež nemal dosť baterky, aby mohol svietiť, prišiel rad na sviečku. Sviečku, ktorú si malá misionárka poctivo opatrovala na dôležité momenty jej malej misie vo veľkej Argentíne. Bola to sviečka, ktorú dostala ako dar v Oies (rodnom meste sv.Jozefa Freinademetza, prvého misionára vyslaného do Číny). Slávnostne si ju zápalila, posadila sa pred bohostánok a začala sa rozprávať s dvomi osobami, ktoré jej v tej chvíli najviac rozumeli: s Ježišom a s Jozefom Freinademetzom:

 

„Vďaka Ti, Jožko, za príklad tvojho misionárskeho života. Za to, že si nám zanechal silné posolstvo. Za všetky tie listy, v ktorých si písal nášmu zakladateľovi: ako sa máš, že toho na začiatku nemôžeš veľa urobiť kvôli jazyku, že sa cítiš neužitočný, že potrebuješ veľa trpezlivosti so sebou a s druhými ľuďmi, že tá kultúra je taká odlišná, že častokrát vôbec nerozumieš ich zvykom a nevieš sa ak nim bližšie dostať... Ako si sa asi musel cítiť, keď si prišiel do krajiny ako misionár a chcel si šíriť dobro ony ťa nazvali diablom?... Akú samotu, si musel prežívať, keď si po nejakom čase prosil nášho zakladateľa, či by si sa nemohol vrátiť naspäť... Vďaka za tvoju trpezlivosť, vytrvalosť a dôveru v Boha. Za tvoju úprimnosť a za to, že si sa s tým všetkým podelil a nenechal si si to len pre seba. Myslím, že si tým pomohol mnohým, ak nie všetkým misionárom...“

 

Potom sa malá misionárka, ktorá sa na začiatku svojej misie cítila byť ešte stále neužitočná, obrátila k Ježišovi a opýtala sa ho: „Prečo si žil tak dlho v skrytosti? Nebolo by efektívnejšie, keby si začal vystupovať verejne skôr? Napríklad v dvadsiatke? Alebo aspoň v dvadsaťpäťke? Nezískal by si viac učeníkov? Neobrátil by si viac ľudí? Neurobil by si viac zázrakov, dobra...? Len 3 roky z 33...“ (a keďže malá misionárka bola matematička, prepočítala si to na jednu jedenástinu „aktívneho života“, čo sa jej zdalo v porovaní s desiatimi jedenástinami veeeľmi málo).

 

A v kútiku duše začula: "Hm... ako ľudsky zmýšľaš.. Myslíš, že tých 30 rokov by som mal vymazať z môjho života? Že sa počas nich nič nestalo? Že som ich len pasívne „prežil“ a čakal na zlomovú tridsiatku, kedy konečne vystúpim a „prehovorím a aj niečo urobím“? Popremýšľaj, čo som asi „robil“ tých tridsať rokov? Ako som ich „aktívne“ prežil? Čo sa odohrávalo v mojom vnútri, v mojom dome, v mojej rodine, dedine? Čo potrebovalo vyrásť, dozrieť, premeniť sa? Prečo boli také potrebné pre tie 3 roky verejného života? Ako by to dopadlo bez nich...?“

.....

Po dvoch dňoch sa do domu vrátil život – voda i elektrika. A vrátil sa aj do srdca malej misionárky.

 

Vo svojej obľúbenej knižke našla vetu, ktorú si hneď zapísala: „Musíte si cvičiť dušu, aby dokázala uchopiť eucharistickú chvíľku v srdci každého ťažkého dňa.“

Следующий
Комментарии