« Назад

Maličká dieročka

Maličká dieročka

Ako som už písala, začalo to nevinne...

Po nesmierne namáhavom mesiaci som bola doma - na dva a pol dňa. A nakoľko som už strašne dlho nemala čas len tak na čítanie, čítala som. Myslím na také zábavné čítanie, pretože v poslednej dobe som mala čas jedine tak na skriptá a ráno, ak som vstala skôr na Sväté Písmo. A mne sa už tak strašne nechcelo premýšľať. Bola som unavená.

Od čítania som sa odtrhla len, keď som si bola zobrať niečo na jedenie alebo som šla spať. Na modlitbu ani pomyslenie, to, že som už dva dni nebola na omši, hoci sa mi dalo, tiež nie je u mňa zvykom.

Začal vo mne vŕtať taký malý červíček pochybností - čo ak nekonám vôbec správne? Ale rýchlo som sa ho snažila zahnať a namiesto neho prišla apatia. 

Tento týždeň bol prvý piatok v mesiaci a toto sa odhrávalo štvrtok pred ním.

Zuza - mala by si ísť na spoveď, zdá sa, že to potrebuješ - hovorila som si. A zároveň sa vo mne ozýval hlas. Veď si bola pred týždňom. Dnes nemusíš, pôjdeš zajtra v Bratislave. Dnes si ešte môžeš čítať.

Strašne sa mi nechcelo ísť na tú spoveď. Vedela som, že nekonám správne, že sa mi podarilo nejakým spôsobom padnúť - čo však bolo horšie, mne sa nechcelo vstať. Ja som padla a mne sa nechcelo vstať. Vtedy som vedela, že je už zle. Napriek všetkému možnému, donútila som sa. Spravila som dobre. Zrazu sa mi odkryli všemožné veci, ktoré mi zastierali zrak.   

Najmä jedna skutočnosť - stále mi chýbajú korene. Nie som zakorenená v Kristovi. Stačí, že príde vánok a ja sa skácam.

Ako však byť zakorenení v Kristovi?  

Комментарии
sign-in-to-add-comment
keď prestaneme padať, znamená to, že už sme v nebi. keď prestaneme vstávať, znamená to, že už sme v pekle... donútila si sa emoticon najväčšie víťazstvo... všetko je milosť emoticon
Отправлено в 04.02.12 8:37.
Mňa tak minule napadol Jób. Ak je všetko fajn a Pán požehnáva naše úsilie, robí sa všetko s radosťou a ľahko. Príde však rana, človek padne a potom je to naozaj na zamyslenie, či by vydržal aj také rany ako Jób a ostať pri Bohu.
Отправлено в 04.02.12 16:49.
Jarmila Semanová
A ja som si až dodnes myslela, že Jób bol celkom mierumilovný muž :-)
Отправлено в 04.02.12 20:58 в ответ на Miroslav Čonka.
Minule som písala seminarku na temu Job - a asi az vtedy mi doslo, co vsetko podstupil a predsa zotrval. Avsak paci sa mi aj druha strana knihy Job - kde nastava situacia, ze Boh ho chce posunut vo vztahu k nemu dalej.
Отправлено в 05.02.12 1:25 в ответ на Miroslav Čonka.
Nuž, dnes dokonca bolo čítanie z knihy Jób. A to som sa nad Jóbom tak zamýšľal v poslednom čase, že aký som ja. Keď všetko je fajn, tak som vďačný, vzdávam chvály a neviem čo ešte Bohu. Ale príde jedna rana a už je to so mnou inakšie. Jób ma preto napadol aj, že on prišiel doslova o všetko. V jednej chvíli sa mu zrútil celý svet ktorý mal a poznal. Psycholog by možno aj povedal, že to viedlo ku strate osobnosti. Lenže Jób, bol tak silno v Bohu zakorenený, že ešte aj manželke svojej vynadal, ak mu povedala, že má prekliať Pána, do hlúpych žien. Jób sa definoval samotným vzťahom k Pánovi. Preto som aj tu spomenul ho. Aj keď utrpel ťažké rany, tak sa držal Boha.
Отправлено в 05.02.12 13:26 в ответ на Zuzana Komendová.
Aj ja potrebujem záhradníka, aby moje korene upevnil...padám, vstávam, padám...treba sa modliť, aby nás Boh naplnil silou a odvahou, aby sme vedeli prekonať sami seba. Je to občas veľmi ťažké...ale Boh nám dáva také skúšky, ktoré nie sú nad naše sily
Отправлено в 06.02.12 14:14.