Prečo je satan vlastne taký slabý, keď sa postíme? Akonáhle urobíme Bohu dajakú obetu, ktorá sa týka nášho tela, možno povedať, že sa skutočne dávame. Je ľahké dať peniaze, svoj čas, či dobré slovo, alebo sa venovať tej, či onej službe, ale pôst sa týka nielen nášho vlastného tela, ale aj čohosi životne dôležitého.

Potrava je otázkou prežitia. Dotýka sa to našich hlbokých ontologických (t.j. bytostných) zvyklostí. Tak, ako to veľmi dobre vystihol duchovný otec Stanko:

"Pôst nám ukazuje naše závislosti".

Keď sa postíme o chlebe a vode, začnú akoby "blikať smerovky" káva! cigareta! víno! čokoláda!...

Panna Mária neprichádza, aby poukazovala na naše závislosti - ona prichádza, aby sme boli slobodní, pozbavení každej závislosti.. Uvedomujeme si, do akej miery sme zviazaní naším časovým rozvrhom a našimi zvykmi?

Keď som sa začala postiť o chlebe a vode, mojím prvým objavom bola radosť zo slobody: mohla som jesť, či nejesť - bolo to jedno.

Keď apoštoli nemali čas na jedenie, neprekážalo im to. Či mali čas na jedlo, alebo nie, to nebolo dôležité, pretože Božie dielo bolo natoľko intenzívne, že sa stalo ich hlavnou starosťou.

Ak sme ochotní dávať zo svojho tela tým, že dodržiavame pôst, je to znak, že sa naozaj dávame Bohu.

Pôst vytvára svojim spôsobom určité prázdno. Vytvára v našej duši, v našom tele, v našom srdci, určitý priestor. Keď nie sme zamestnaní jedlom, tento prázdny priestor sa stáva bezobsažný a Boh ho príde vyplniť tak, ako nikdy predtým.

Je to nový priestor v našom živote, ktorý môže zaplniť Boh. Preto tí, čo sa postia, majú určitý druh citlivosti a osobitnej duchovnej jemnosti. Majú oveľa viac inšpirácie ako tí, čo sa nepostia.

Pôst je akoby prípravou na Božie diela a uskutočnenie Božej vôle v nás samých a vo svete.

(sestra Emmanuela, Pôst, prostriedok na uzdravenie a oslobodenie, krátené, pokračovanie na budúce)

obrázok: http://putnicky-portal.meu.zoznam.sk/images/200000056-0066f0160d/medzugorie8.jpg