Čo to bije v ľudských hrudiach, miesto srdca?
Čo to tam len je?
Miesto srdca, ktoré má milovať, ale ktoré vraždí lásku!
Vraždí, zabíja nehu,
dobrotu,
nádej...
						
					
				
						
	Tú nádej, ktorá verí v lepší zajtrajšok?
	Tú nádej, pre ktorú sa človek obetuje
	a je schopný zo seba vydať to najlepšie, najkrajšie a najšľachetnejšie?
	
	Bože, kde sa podela tá láska, ktorá miluje?
	
	Bez výhrad,
	
	protirečení,
	
	usvedčovania z viny...
	
	Tá láska, ktorá objíma
	a dvíha z prachu zeme?
	
	Tá láska, ktorá spojila dve srdcia v jedno?
	Pred tvojou tvárou, Bože!
	Ktorá verila, že všetko zdolá...a predsa...
	sa rozviedla. Ľudským súdom...
	Nevydržala nápor vetra Zlého, ktorý sa zapieral do srdca silnejšieho z týchto dvoch... ktorí boli jedno telo, jedno srdce, a jedna duša...
	Neustálé ponižovanie, psychické týranie...
	Iné hodnoty sa dávali na piedestál jeho lásky:
	peniaze
	alkohol
	drogy
	sex.
	Ruky, ktoré mali objímať nevinné detské dušičky, dvíhali svoje trestajúce dlane -
	a vraždili tú nevinnosť, v ktorej sa usídľoval vzdor proti krivde a neprávosti...
	
	Všetci sa pýtame, ako môže vzniknúť vojna?
	Veľmi ľahko...
	Vojna vzklíči v ľudských srdciach.
	Vojna vzniká neodpustením! Nemilovaním!
	Pýchou.
	Vládou nad druhým človekom.
	Rozvodmi, zabíjaním nevinných - v matkinom lone,
	vraždením lásky, ktorá verila!
	Verila v lásku nekonečnú, ktorá pretrvá naveky!
	Ktorá prežije všetky búrky a hromobitia,
	a podoprie toho druhého, ktorý už nevládze...
	
	Koľko neprávosti sa deje na nevinných deťoch, na ktoré dospelí neberú ohľad...
	
	Vidia len seba a boj, ktorý chce za každú cenu každý vyhrať! Alebo aspoň jeden z nich...
	
	Za každú cenu, Bože dobrý!
	
	Ako môžeme očakávať celosvetový mier, keď dvaja ľudia, ktorí sa ľúbili, si nevedia odpustiť?!
	
	Ani v mene detí,
	ani v mene viery v Trojjediného Boha...
	
	Čo Boh spojil, rozdelil človek...
	
	A Zlý sa vyškiera, že rozbil jadro, bunku spoločnosti.
	A deti plačú a nesú krivdu v sebe...
	A nik nepočuje ich zúfalý plač, ktorý trhá srdce Boha...
	... len ľudské nie...
	
	A vojna začína...
	
	Plačeme nad Parížom...
	
	ale neplačeme nad svojimi deťmi a životmi,
	hoci sú nám bližšie, bližšie ako kabát...
	
	Vieme byť súcitní s biedou sveta,
	ale nad svojou vlastnou biedou zatvárame svoje oči...
	
	Vojna nezačína, vojnu už žijeme...
	
	Či ju nevidíte?
	Nepočujete?
	Nevnímate?
	
	Vojna je v každom z nás, ktorí nedokážeme odpustiť...
	
	... a milovať.
	 
	obrázok: Google