Biskupi, kňazi a veriaci od samého začiatku uznávali právomoc rímskeho biskupa na celú všeobecnú Cirkev.

Dokazujú to časté odvolania, apelácie ku pápežovi zovšadiaľ, ak sa ktosi domnieval, že sa mu na nižšom stupni stala krivda.

Ak niektorý čiastočný koncil - ako sa stávalo - odstránil biskupa, ten sa zvyčajne odvolal na pápeža.

Po vyšetrení záležitosti pápež s konečnou platnosťou rozhodol.

Pápež Celestín I. zbavil miesta carihradského patriarchu Nestória pre bludné učenie.

Efezský všeobecný koncil (431) prijal pápežove nariadenie.

Ak nastali spory vo veciach viery, aj katolíci aj ich protivníci sa obrátili o rozhodnutie na pápeža.

V polovici 2. storočia vznikol blud montanistov, ktorého pôvodcom bol Montanus. Učil, že po Starej a Novej zmluve má ešte prísť tretia zmluva. Učil, že zakladateľom tejto je on sám. Montanisti sa vynášali svojou prísnosťou: vdovám zakazovali nové manželstvo, zakazovali vojenskú službu, umenie, divadlo, popierali, žeby Cirkev mohla odpustiť najťažšie hriechy. Keď maloázijské cirkvi odsúdili montanistov, Montanus sa až trikrát odvolal ku pápežovi. V Afrike vznikla mienka, že krst udelený bludármi, nie je platný. Pridržiaval sa toho aj sv. Cyprián, biskup. Pápež, Štefan I., odvolávajúc sa na svoju hodnosť, ako nástupca sv. Petra apoštola, tieto rozhodnutia neschválil, ba zavrhol.

Pápežovo rozhodnutie platí v Cirkvi podnes.

Pápeži sú strážcovia jednoty viery.

(Malý teologický lexikon)