Tu a teraz chceme urobiť len jeden krok k Bohu.

Postavím sa a vstúpim do radu. Krok po kroku všetci, čo sme tu, kráčame ku kňazovi. Všetci, ktorí vládzu, od najmladších po najstarších. Teraz sme jedno krásne spoločenstvo.

Je streda- bežný pracovný deň . A predsa je úplne iný od ostatných dní v roku. Napriek jeho všednosti sú  naše chrámy plné. Tajomstvo Popolcovej stredy  pôsobí na  každého z nás.

Pred kňazom počujem “ Kajajte sa a verte evanjeliu“. To mne osobne hovorí, ako Kristus. A zároveň je moje čelo  poznačené popolom v tváre kríža. Nasledujú ďalší a ďalší . Všetci, ktorí sme tu.

Popol ozdobí čelo, ale padne aj na okuliare a oblečenie. Možno nie náhodou. To aby som nepozerala na iných, kto je viac špinavý. Teraz hľadím  na seba, na svoju dušu.  Som Božie dieťa, ktoré urobilo krok vďaky k svojmu Bohu. Týmto momentom mu znovu  odovzdávam seba, svoju krehkosť a hriešnosť.  Príde čas, ktorý odnesie všetko, čo som.. Časom sa moje telo stane prachom zeme, časom  upadne do zabudnutia. Zostane iba krížik na čele, ktorým som bola poznačená naveky.

Teraz mi Boh dáva štyridsať dní pôstu. Nie preto, aby som si  zregenerovala telo po zime, zhodila prebytočné kilo. Dáva mi čas a pripomína, že všetko, čo som pokazila, mám šancu napraviť. Len sa sústrediť viac na svoju dušu, zbaviť sa špiny a prachu na nej, nechať ju očistiť ohňom, ktorý  páli a spôsobuje bolesť. Ako ináč deň po dni sa približovať ku krížu, na ktorom trpí aj za mňa Kristus.                                                                                            

Pokánie, uvedomenie si vlastnej konečnosti.  Oplatí sa to, veď môžem začať znova. 

Toto je teraz naša cesta. Buďme vytrvalí a verní. Odmenou nech je nám večnosť s Kristom.