Keď si človek uvedomí, že je v rozhodovaní ponechaný sám na seba, začína sa cítiť osamotený a narážať na svoje hranice a neschopnosť. Vedomie vlastných hraníc narúša jeho vnútorný pokoj. Keď porovná to, čo je dosiahnuteľné, s tým, čo možné nie je, začína sa cítiť stiesnene a napĺňa ho nepokoj. A táto nespokojnosť ho vrhá na cestu hľadania stále nových ciest a naráža na nové hranice. Osamotenosť a prázdnota sú tu dva hlavné korene, z ktorých sa rodí egoizmus. On premieňa človeka na bytie ešte nekonečne viac osamotené a smutné, uzavreté do zámku s obrannými vežami. Človek sa stáva väzňom, samotárom, potrebuje vysloboditeľa. Na pocit prázdnoty a samoty Boh a Biblia odpovedajú: „ Neboj sa, ja som s tebou! Neopustím ťa, budem s tebou! Neboj sa! Nezúfaj, pretože ja som s tebou. A preto kamkoľvek pôjdeš, dôveruj mi!“ Ježiš ešte viac zdôrazňuje Otcovu starostlivosť, a hovorí nám veci nesmierne povzbudivé. Zvestuje nám, že Božie meno je Otec. Jeho milosrdenstvo je neporovnateľne väčšie ako naše hriechy a Jeho láskavá blízkosť nepomerne väčšia ako naša samota. Ale nestačí mať len Otca. V živote má každý svojho otca a matku, lepšie povedané svoju matku a otca. Každý z nás si uchováva nezabudnuteľnú spomienku na tú, ktorá bola pre nás nežnosťou, istotou a útechou. Ježiš nás zjednotil s Otcom a zároveň nám daroval aj Matku. Koľkými prejavmi sa k nám približuje počas života. Ona nám pomáha povzniesť ducha a dodáva odvahu žiť. Trpí s tými, ktorí trpia, raduje s tými, ktorí sa radujú, stojí pri tých, ktorí odchádzajú. Je našou istotou, potechou i pevnosťou.