(30. júla 1944)- A. S. Exupéry: List generálovi

"Som dnes v hĺbke duše nesmierne smutný – zo všetkého. Je mi smutno z mojej generácie, lebo jej chýba akákoľvek ľudská podstata. Z generácie, ktorá ako formu duchovného života spoznala len bary, matematiku a autá a je dnes vtiahnutá do bezfarebnej stádovitej činnosti. Ľudia to už nie sú schopní spozorovať. (...) Sú iba javy pomalého či rýchleho trávenia. Všetka lyrika vyznieva smiešne a ľudia odmietajú prebudiť sa k akémukoľvek duchovnému životu. Čestne vykonávajú čosi ako prácu pri páse. Ako vraví americká mládež: prijímame čestne ten „nevďačný džob“ a propaganda na celom svete sa beznádejne trápi. Chorobou mládeže však nie je nedostatok výnimočných talentov, ale vnútený zákaz opierať sa o veľké osviežujúce mýty, aby nevyzerala banálne. (...) Ach, generál, existuje jediný problém, jediný pre celý svet. Vrátiť ľuďom duchovný význam, duchovný nepokoj. Spustiť na nich dážď čohosi, čo by sa podobalo gregoriánskemu spevu. Keby som bol veriaci, po uplynutí tejto doby „nutnej a nevďačnej driny“ by som určite zniesol iba život v kláštore Solesmes. Pochopte, ľudia už nemôžu žiť z chladničiek, politiky, bilancií a krížoviek! Už nemôžu! Nedá sa žiť bez poézie, farieb, bez lásky. Stačí si vypočuť dedinský spev z pätnásteho storočia a miera úpadku je zrejmá. Neostáva nič, len hlas robota propagandy (prepáčte mi). Dve miliardy ľudí už počúvajú iba robota, chápu iba robota, stávajú sa robotmi. 
Je len jeden problém, jeden jediný: znovu objaviť, že jestvuje život ducha, ktorý je na vyššom stupni ako život rozumu; jediný život, čo uspokojuje človeka. Presahuje to otázku náboženskej viery, tá je len jednou z jeho foriem. A život ducha začína tam, kde je bytosť „jedinec“ chápaná v rovine presahujúcej stavebnú hmotu, z ktorej je zložená. Už samotná láska k domu – tá láska, ktorú v Spojených štátoch nepoznajú – znamená duchovný život. (...) To, že človek už nemá význam, vyplýva z doby, nie z Ameriky.
Je nevyhnutné hovoriť s ľuďmi.
(...) V dnešnom čase rozvodov sa ľudia s rovnakou ľahkosťou rozchádzajú s ľuďmi i s vecami. Chladničky majú vymeniteľné súčiastky. Možno vymieňať i časti domu, ak je zmontovaný. A žena? A náboženstvo? A strana? Človek dokonca nemôže byť ani neverný: komu by bol neverný? Odkiaľ vzdialený a čomu neverný? Púšť človečenstva. (...) Človek robot, človek termit, človek pendlujúci medzi prácou pri páse, Bedeauovým systémom a mariášom. Človek pozbavený všetkej tvorivej sily, takže už nevie v srdci svojej dediny vytvoriť tanec, ani zložiť pieseň. Človek, ktorého kŕmia konfekčnou, štandardnou kultúrou, ako sa kŕmi dobytok. Taký je človek dneška. (...)
Je mi celkom jedno, či ma vo vojne zabijú. Čo zostane z toho, čo som mal rád? Mám na mysli nielen bytosti, ale aj zvyky, nenahraditeľné melódie, určité duchovné svetlo. Obed na provencalskej farme pod olivovníkmi, ale tiež Händla. Kašlem na veci, ktoré pretrvajú. Dôležité je určité ich usporiadanie. Civilizácia je neviditeľný majetok, pretože nespočíva vo veciach, ale v neviditeľných putách, čo ich navzájom zväzujú práve takto a nie inak. Budeme mať znamenité hudobné nástroje predávané vo veľkých sériách, ale kde bude hudobník? Je mi ľahostajné, či ma vo vojne zabijú. Alebo či sa šialenou rýchlosťou zrútim v jednom z tých lietajúcich torpéd, ktoré už nemajú nič spoločné s lietaním a svojimi vypínačmi a ciferníkmi robia z pilota akéhosi hlavného účtovníka (let je tiež určité zoskupenie pút). Ale ak sa vrátim živý z toho „nevyhnutného a nevďačného džobu“, vyvstane predo mnou iba jeden problém: čo sa dá, čo treba povedať ľuďom?"