Najvýznamnejšie mariánske pútnické miesto v severozápadnej Európe ročne navštívi až milión ľudí z rôznych krajín sveta. V Kevelaeri sa od roku 1642 uctieva milostivý obrázok Panny Márie s Ježiškom s rozmermi 7,5 x 11 centimetrov. Miesto výrazne prispelo k zmiereniu medzi Nemcami a Francúzmi po 2. svetovej vojne.

Pútnické mesto Kevelaer [kévelá(r)] s 28 tisícmi obyvateľov sa nachádza v spolkovej krajine Severné Porýnie - Vestfálsko blízko hranice s Holandskom, kde rieka Rýn opúšťa Nemecko. Cestou k mestu sme sa večer ubytovali v pokojnom mestečku Weese uprostred polí v blízkosti Kevelaeru. Zdalo by sa, že táto oblasť bola ďaleko od záujmu mocných, ďaleko od veľkých miest a stáročia tu bol pokoj. Nebolo to však tak, ako vyplynulo zo štúdia minulosti mesta Kevelaer. Tým, že sa nachádza na hranici štátov Holandska a Nemecka a na križovatke starých obchodných ciest Amsterdam – Kolín nad Rýnom a Münster – Brusel, stáročia tu trvali spory a vojny o hranice a o pravé náboženstvo. Obyvatelia veľmi trpeli. Raz ich ovládali Holanďania, inokedy Nemci ale i Španieli, ktorým patrilo Holandsko. Pri protestantských Nemcoch a Holanďanoch bolo v určitých dobách zakázané katolícke náboženstvo.

Napriek tomu si tu Panna Mária našla útočisko a to ešte počas celoeurópskej tridsaťročnej vojny. Príbeh bol asi takýto. Pred Vianocami v roku 1641 sa podomový obchodník Hendrick Busman na svojej každodennej trase modlil pri kríži na križovatke ciest v Kevelaeri. Zrazu začul záhadný hlas: „Na tomto mieste by si mi mal postaviť kaplnku!". V nasledujúce dni sa počas modlitieb situácia s naliehavým hlasom opakovala ešte dvakrát. Hendrick určite vnímal tento hlas, ako Božiu vôľu. Aj keď obchodník nebol bohatý, rozhodol sa poslúchnuť výzvu. Navyše o niekoľko mesiacov neskôr mala jeho manželka Mechel v noci videnie. Uvidela veľké, žiariace svetlo, uprostred ktorého bola prícestná kaplnka s obrazom Matky Božej „Consolatrix Afflictorum“ (Tešiteľka utrápených, postihnutých) z Luxemburgu, ktorý jej pred časom ponúkli na predaj dvaja vojaci. Hendrick Busman bol rád, že jeho duchovná skúsenosť bola potvrdená a poveril svoju manželku, aby našla dvoch vojakov a kúpila obraz. Hendrick dodržal svoj sľub a napriek nepriaznivým časom postavil prícestnú svätyňu v rovnakej podobe, ako ju videla Mechel, a na tom mieste, kde počul hlas. Už 1. júna 1642 kňaz z Kevelaeru vysvätil kaplnku na križovatke ciest a nainštaloval tam medenú rytinu Matky Božej Márie.

V centre mesta sa nachádza námestie s Kaplnkou milosti, Bazilikou sv. Márie, Sviečkovou kaplnkou a Spovednicovou kaplnkou.

Cieľom pútnikov do Kevelaeru je Kaplnka milosti (1654), v ktorej sa nachádza zázračný obraz Tešiteľky utrápených. Kaplnka milosti je šesťuholníková kupolová budova, ktorá má veľké, portálové okno na strane milostivého obrazu. Výtvarne ju pretvorili a dokončili v roku 1892.

V katolíckej tradícii sa zachovali svedectvá o zázračných uzdraveniach. Prvé pochádza z roku 1642, kedy sa údajne uzdravil ochrnutý Peter po púti do Kevelaeru. V roku 1643 sa Eerutgen uzdravila z nevyliečiteľných otvorených rán na nohách po tom, čo dvakrát navštívila Kevelaer. V roku 1647 boli udalosti z rokov 1641 a 1642 preskúmané synodou vo Venlo. Na pojednávaní Busman opísal, čo sa stalo, a zložil prísahu o pravosti svedectva. Synoda oznámila šesť ďalších zázrakov a všetkých osem zázrakov podľa katolíckych pravidiel uznala. Cirkev schválila Kevelaer za pútnické miesto už po dvoch dňoch pojednávania, ktoré bolo z dnešného pohľadu mimoriadne rýchle. Popularita Kevelaeru sa rýchlo rozšírila a s ňou aj počet návštev pútnikov. Prvá organizovaná procesia do Kevelaeru sa konala v roku 1643. Veľká skupina pútnikov prekonala vzdialenosť 30 km.

Na juh od Kaplnky milosti sa nachádza Sviečková kaplnka archanjela Michal, najstarší pútnický kostol v meste Kevelaer, ktorý bol postavený v roku 1645. V sviečkovej kaplnke sa nachádza množstvo veľkých pútnických sviec s erbmi obcí pôvodu.

Je to náhoda, že už roku 1648 bol uzavretý Vestfálsky mier o ukončení Tridsaťročnej vojny a to v meste Münster len 120 km od Kevelaeru? Prispelo k tomu vzbudenie viery a modlitby v Kevelaeri? Do Kevelaeru prichádzalo stále viac pútnikov, pretože tí, čo o ňom hovorili, vydávali silné svedectvo o Božom pôsobení. Okolo roku 1700 denne prichádzalo aj 15 tisíc pútnikov. Organizovali sa fyzicky náročné púte, napríklad z Bonnu vzdialeného 140 km sa vydalo 400 ľudí.

Prítomnosť pútnického miesta neznačila, že už v oblasti bude pokoj. Ak prijmeme Boha do svojho života, neznamená to, že prestaneme mať problémy, ale vieme ich s Božou pomocou lepšie riešiť. Okolie mesta Kevelaer sa stávalo opakovane obeťou drancovania. Po vypuknutí ďalších vojen bola oblasť obsadená francúzskymi, kolínskymi, münsterskými a neskôr pruskými jednotkami. Napríklad počas vyčíňania ateistických Francúzov po Francúzskej revolúcii museli milostivý obraz ukryť, kňazi boli ako rukojemníci. V roku 1798 boli zakázané vonkajšie procesie a odstránené všetky kríže na cestách a kostoloch, čo bola pochopiteľne vážna rana pre pútnické miesto Kevelaer. V roku 1802 boli rozpustené všetky kláštory. V dôsledku sekularizácie, ktorú vykonali Francúzi, bola Kaplnka milosti a Kaplnka sviec v rokoch 1802 až 1806 vo vlastníctve štátu, púte boli zakázané.

V dôsledku mohutnej sopečnej erupcie Tambory v Indonézii v roku 1815 boli v západnej Európe ničivé dažde. Hroznými následkami boli neúroda a hladomor, ktorých nebol ušetrený ani Kevelaer. Problémy pokračovali počas prísneho Pruského štátu, ktorý bol protestantský. Kázne a školské vyučovanie bolo v nemčine, ktorej miestni obyvatelia sotva rozumeli, pretože ich domáce nárečie bolo príbuzné holandčine. Púte boli silne obmedzené, ale po návšteve cisára a korunného princa sa obštrukcie uvoľnili a vďaka železnici počet pútnikov výrazne narástol. Za pruského kancelára Bismarcka sa situácia s púťami opäť pritvrdila.

Bazilika Panny Márie bola postavená v rokoch 1858 až 1864 v neogotickom slohu, vežu dokončili v roku 1884. V Bazilike sa slávia väčšie pútnické obrady.

Kostol vymaľovali na prelome storočí a obnovili v roku 1991.

Na hlavnom oltári sa nachádza pôsobivé zobrazenie Piety.

Spovedná kaplnka z roku 1858.

Dnešná sviatostná kaplnka bola postavená v roku 1860 a slúžila ako spovedná kaplnka pre holandských pútnikov. V 80. rokoch 19. storočia bola ku kaplnke Sviatosti, ktorá bola zničená na konci druhej svetovej vojny, pristavaná Rajská veranda. V roku 1890 bol interiér rozšírený o tretiu loď. Od roku 1975 bola bývalá spovedná kaplnka prerobená na sviatostnú kaplnku.

V roku 1892, keď sa oslavovalo 250. výročie pútí, pápež udelil zázračnému obrazu zlatú korunu, čo znamenalo, že sa zázračný obraz začlenil medzi zázračné obrazy uznané a potvrdené Rímom. V roku 1913 bolo napočítaných 344 špeciálnych pútnických vlakov a Kevelaer údajne navštívilo 600 000 pútnikov. V roku 1923 bol kostol Panny Márie povýšený na pápežskú Baziliku Panny Márie. Počas nacistickej éry boli púte obmedzené tým, že Ríšske železnice neposkytovali mimoriadne vlaky. Tak ako počas francúzskej okupácie a 1. svetovej vojny, aj počas 2. svetovej vojny bol zázračný obraz skrytý. Panna Mária ochránila mesto pred bombardovaním, ktoré sa dialo v okolí.

Po vojne pútnické mesto Kevelaer zohralo dôležitú úlohu v zmierení a vzájomnom odpustení Francúzov a Nemcov. Na konci vojny vzniklo vo Francúzsku katolícke hnutie na vyliečenie Nemecka z duchovných a morálnych následkov nacistickej éry. Štyridsať francúzskych biskupov podpísalo výzvu na spoločnú „krížovú výpravu zmierenia“ medzi Nemeckom a Francúzskom. Výzva bola prijatá a rozšírená v Nemecku. Mnohé púte boli znamením pokánia a vôle vrátiť sa späť. Čoskoro sa názov hnutia zmenil na Pax Christi (Kristov pokoj).

Vo februári 1947 sa v Lurdoch uskutočnilo prvé stretnutie s názvom Pax Christi, na ktoré bolo pozvaných 17 Nemcov vrátane kapucínskeho pátra. Z iniciatívy francúzskeho biskupa Théasa ich mohli na spiatočnej ceste sprevádzať prepustení nemeckí vojnoví zajatci. V apríli 1948 sa konal prvý medzinárodný kongres združenia ako pracovná konferencia s účasťou biskupa Théasa v Kevelaeri, ktorého poloha pri hraniciach a jeho vznik počas tridsaťročnej vojny ponúkali mladému hnutiu dobré východiskové body. Vznikla nemecká sekcia Pax Christi. Po myšlienke zmierenia s Francúzskom nemeckí členovia Pax Christi intenzívne pracovali aj na myšlienke zmierenia s poľskými kresťanmi.

V roku 1948 Kevelaer zažil prvý medzinárodný kongres Pax Christi. Pri tejto príležitosti bola otvorená kaplnka pútnického centra, novopostavená v roku 1982, nazvaná Kaplnka Pax Christi. V roku 1999 bolo predpolie kaplnky prekryté presklenou strechou a celý komplex odvtedy nesie názov Forum Pax Christi.

V roku 1987 navštívili Kevelaer pri príležitosti blížiaceho sa Svetového mariánskeho kongresu pápež Ján Pavol II., Matka Tereza a Joseph kardinál Ratzinger. V roku 2015 bol po prvýkrát zapálený „večný oheň“ Kevelaerskej mierovej stély. Touto príležitosťou bolo 52. výročie historického prejavu Martina Luthera Kinga s vyhlásením Mám sen a prvá medzináboženská mierová púť do Kevelaer zo strany kresťanských, židovských a moslimských veriacich. Odozva verejnosti zostala veľmi nízka. Od roku 2024 má pútnické mesto Kevelaer titul „štátom uznávané liečebné stredisko s liečivými prameňmi“, lebo v obci sa nachádza prameň so slanou i termálnou vodou, na ktoré sú naviazané kúpeľné procedúry. Milostivú svätyňu navštevuje aj veľa cudzincov. V obchodíku sme našli plagátiky o svätom mieste asi v 20 jazykoch, nielen európskych ale aj mnohých ázijských.

V Kevelaeri sme v Bazilike Panny Márie prežili krásnu svätú omšu s nádhernou hrou na organ, ktorá však nebola predvádzaním sa organistu.

Po skončení organistu obklopili ľudia a zanietene diskutovali.

Neskôr sme boli svedkami prípravy na koncert harfistky a organistu.

V Kevelaeri ma najviac zaujali portály do Baziliky Panny Márie. Každé z krídel dverí bolo stvárnené ako umelecké dielo - reliéf z bronzu. Diela Berta Gerresheima ovplyvnené nemeckým expresionizmom a surrealizmom ale zakotvené v realizme mali silný umelecký aj duchovný náboj. Severný vchod Baziliky (1989) zdobí reliéf sv. Otca Jána Pavla II., ktorý navštívil Kevelaer v roku 1987. Na ľavom krídle kladivkom búcha na dvere Baziliky a na pravých dverách sa modlí pred milostivým obrázkom Tešiteľky utrápených. Stred dverí a rúčku tvorí typický kríž Jana Pavla II. Tvár a výraz Jána Pavla II. sú veľmi verné jeho podobe.

Ľavé krídlo južného vchodu do chrámu (1990) zdobí výjav ťažko chorého človeka, ktorý je na ceste k Tešiteľke utrápených. Obklopený je davom ľudí, ktorí sú príkladom typov z reálneho života. Muž a žena, ktorí ho podopierajú, vyjadrujú nádej a účasť na jeho utrpení. Muž v pozadí ma odvrátenú tvár. Predstavuje muža s hlavou učenca, ktorý racionálne, chladne, citovo nezúčastnene rozoberá situáciu. Na druhom krídle sa nachádza sv. Matka Tereza, ktorá navštívila Kevelaer v roku 1987 a modlí sa pred Milostivým obrazom. Pri nej stojí sv. Edita Steinová a iné ženy. Vrch dverí znázorňuje ťažkú púť cirkvi, prenasledovania kresťanov asi v Rímskej ríši, potom vo Francúzskej revolúcii, vo Fašistickom Nemecku a v Sovietskom komunizme.

Autor reliéfov bol od detstva spojený s Kevelaerom. Ako šesťročného ho v roku 1941 prinútila teta na púť z Düsseldorfu do Mariánskeho mesta (60 km), aby ho vyskúšala, či je muž. Vo svojom doterajšom živote vytvoril umelec pre Kevelaer viac ako 50 diel. Roky štúdia umenia absolvoval v Nemecku a Taliansku. Venoval sa kresbe a vyučoval na gymnáziu v Düsseldorfe nemčinu a výtvarné umenie. Až keď mal 35 rokov, začal sa venovať sochárstvu z bronzu a od roku 1981, keď dosiahol úspechy, už len výlučne sochárstvu. Od roku 1976 je členom svetského františkánskeho rádu.

Portál zmierenia smerujúcich do sakristie baziliky (1997) znázorňuje na svojich dverách skutočnú udalosť. Veľmi silný príbeh zobrazuje tajnú kňazskú vysviacku blahoslaveného Karla Leisnera 17. decembra 1944 francúzskym biskupom Piguetom v koncentračnom tábore Dachau. O niekoľko dní na Vianoce slávil svoju jedinú svätú omšu. Zomrel krátko po oslobodení.

Karl Leisner bol od svojho detstva úzko spojený s Kevelaerom, kde počas svojho krátkeho života opakovane žiadal Pannu Máriu o útechu a príhovor pred zázračným obrazom, hľadal svetlo pri dôležitých rozhodnutiach. Narodil sa nie ďaleko od mariánskej svätyne, v Rees v roku 1915. Od roku 1934 viedol katolícku mládež na úrovni okresu a diecézy, stal sa študentom teológie a kandidátom na kňazstvo v Münsteri. Organizoval nedovolené mládežnícke tábory pre nemeckú mládež v blízkom Holandsku, kde neboli zakázané. Bol veľmi skoro sledovaný Gestapom. Bojoval s tuberkulózou. V pľúcnom sanatóriu predniesol osudný výrok, keď sa nepodaril atentát na Hitlera v roku 1939. Leisner povedal: „Škoda, že tam nebol Führer.“ Karl bol zatknutý, odsúdený a poslaný do koncentračného tábora Dachau v roku 1940. Po vyslobodení z Dachau žil len krátko, podlomené zdravie a tuberkulóza mu zabránila vykonávať kňazskú službu. Posledný záznam z denníka mladého kňaza pred jeho smrťou bol: "Požehnaj, Najvyšší, aj mojich nepriateľov!" Karl Leisner bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. v Berlíne v roku 1996 a v 2007 bol otvorený proces jeho kanonizácie.

Na bronzovom Portáli zmierenia sochár znázornil tri postavy, Leisnerov denník, katedrálu v Clermont-Ferrand, nádvorie v koncentračnom tábore Dachau, provokačný výrok „Práca oslobodzuje“, ostnatý drôt, zázračný obraz v Kevelaeri. Autor nepodáva len historicky presné fakty, ale umelecky znázorňuje posolstvo života zobrazených postáv. Ich odkazom je zmierenie znepriatelených a porozumenie národov, prekonanie predsudkov a strachu. Sám Leisner si počas pobytu v koncentračnom tábore do denníka napísal: „Iba jedno! Ty úbohá Európa, vráť sa k svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi! Tam je tvoj zdroj." Aký aktuálny citát!

Na spomínanom reliéfe je ešte jeden príbeh. Za Leisnerom, ktorého žehná biskup, stojí dievča, ktoré nazývali Mädi. Odvážna mladá žena obchodovala s táborom Dachau. Od miestneho záhradníctva vedeného väzňami kupovala vypestované kvety a vozila do tábora jedlo a lieky. Tajne vynášala listy väzňov, čo ju mohlo stáť život. Bola oslovená, aby priniesla liturgické predmety, hostie, víno a liturgické predmety na vysviacku kňaza.

Fotografia na obrázku znázorňuje sestričku stojacu pri reliéfe. Prišla na slávnostné odhalenie sochárskeho diela. Keď spadla prikrývka, zostala tam ohromene stáť, chcela niečo povedať, potichu natiahla ruku ku sochárovi Gerresheimovi, pozrela naňho a začala plakať – sochár ju vzal do náručia. Sestrička Josefa Imma Mack spoznala na reliéfe samu seba, mladé dievča, ktoré v azalkách prepašovala kalich do tábora.

Takýchto jednoduchých ľudí hlbokej viery a skutkov nezištnej lásky vyzdvihol Ján Pavol II. pri návšteve Kevelaeru v roku 1987. Za 40 rokov slová nestratili na aktuálnosti:  

 „Skutočnými centrami dejín sveta a spásy nie sú rušné hlavné mestá politiky a ekonomiky, peňazí a pozemskej moci. Skutočnými centrami histórie sú tiché miesta modlitby ľudí. Stretnutie pozemského sveta s nadprirodzeným svetom, pútnickou cirkvou na zemi a večnou a víťaznou nebeskou cirkvou sa tu odohráva obzvlášť intenzívne. Dejú sa tu väčšie veci a veci sú pre život a smrť dôležitejšie ako vo veľkých metropolách, kde si myslíte, že máte prst na tepe doby a otáčate koleso svetových dejín.“

Obráťte sa! Vypočujte si správu! Aké slovo má dnes väčšina ľudí na perách? Ktoré slovo najsilnejšie určuje myšlienky a činy ľudí? Je to krátke slovo: JA! Čo z toho budem mať? Načo mi je to dobré? Prečo mi má na tom záležať? ... Súkromnému a verejnému životu dominuje sebastrednosť ľudí. Nie je v dnešnej dobe „sebarealizácia“ obzvlášť často sa opakujúce a veľmi obľúbené slovo?

V Kristovom evanjeliu je však veta: „Kto chce byť mojím učeníkom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho; Ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ ( Mk 8,34). Ako môže človek zaujatý egom pochopiť toto Kristovo posolstvo a nasledovať ho? Nie je schopný opustiť seba a zriecť sa seba samého. Nemá čas na blížneho ani na Boha, nemá chlieb pre hladných, nemá miesto pre bezdomovcov a tých, ktorí hľadajú azyl. Nemá lásku.

„Kajajte sa a verte evanjeliu!“ Otvorme sa tomuto posolstvu znova! Pri našom dnešnom stretnutí s jej zázračným obrazom nás Mária pozýva nielen vzývať ju v modlitbách, ale predovšetkým nasledovať jej slovo a príklad. Majme aj my odvahu povedať ako Mária TY, aby sme otvorili svoje životy našim blížnym a Bohu!