« Späť

Vďačnosť mame??? a za čo vlastne...

je deň matiek, keby to náhodou niekto nestihol zaregistrovať... :D

snažila som sa o provokačný nadpis, no neviem či sa mi to podarilo... ale predsa... možno si ani neuvedomujeme za čo vlastne máme mame ďakovať; možno nie sú vzťahy ideálne a tak nie je akosi priestor vyjadriť úprimne vďaku a možno ani neni zač ďakovať... ?

Jeden chalan sa raz tak rozpovedal: Mama mi dala život, ale to bolo asi tak všetko. Peniaze, čo mi posiela sú pre mňa ničím, nech si ich niekam strčí, teraz už nepotrebujem jej starostlivosť - teda ak sa dá to biedne financovanie tak pomenovať... Nestarala sa riadne o mňa keď som vyrastal, teraz ju vlastne už ani nepotrebujem... Nie, že by som nechcel mať normálnu mamu, ako všetci ostatní, ale proste nie som zvyknutý na to, čo to/kto to mama vlastne je... 
Stále mi je divný tento monológ, ale chalan vedel o čom hovorí, mal v tom jasno... a po chvíľke zamyslenia pokračuje: A preto dnes ďakujem všetkým ženám, ktoré mi v živote pomohli a ukázali, aspoň tak nejako z diaľky, čo to/kto to mama vlastne je.

 

Dnes som čítala veľa rôznych príspevkov, že máme byť vďační za matku, ktorá nás porodila, ale čo ja viem, po tom chalanovi mám taký pocit, že LEN porodiť nestačí...
Maminky, zahŕňajte deti láskou, lebo keď tá chýba, je to zlé - to peniaze nespravia (a ak, tak skutočne len na chvíľočku)!

Ďalej
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Nesúďme... Nikdy. Nikdy matku. Nech je ako je, matka má mimoriadny status u Boha, nezabúdajme na to! Dala život, dala seba! Nech je ako je, matka má u Boha zvláštne postavenie. My nie sme anjeli! Sme ľudia, sme hriešnici... Milujme matky! Verme Slovu! U Boha je plnosť všetkého, a my sme biedni v plnení jeho príkazov...
Odoslané 13.5.2013 1:50.
Čo sa týka chlapca, o ktorom píšeš - nie jeprvoradé z jeho pohľadu, ktorej žene sa narodil, ako ho vychovávala... to je iba jeho pohľad - chýba tu pohľad jeho matky. niekedy s v čase dospievania príliš zameriame na to, čo nám ten druhý "nedal" (hlavne ten najbližší človek-matka) a nie na to, čo dal a dáva... je to veľmi jednostranné hodnotenie. My hodnotíme cez pohľad na srdce. Chlapec je zranený nedostatkom lásky, ktorý mu už nedáva iba jeho matka... t.j. aj v jeho živote sú už "iné" udalosti, ktoré sa nedaria, ktoré ho nenapĺňajú a dávajú mu pocit nedostatku "niečoho". To nie je vina matky a nie je úloha a ani povinnosť jeho matky. Nakoľko jej "smie" - nikdy by nemal! pripisovať vinu za terajší život, vie on sám a Boh. My nie sme vôbec vhodní, byť účastným jeho hodnotenia. môžeme byť spoluúčastní jeho bolesti a prázdnoty. môžeme pomôcť spolucítením a nasmerovaním pohľadu chlapca na tú skutočnosť, ktorá ho v skutočnosti zraňuje dnes a ktorá sa rafinovane skrýva sa za obvinenia voči matke... Učme sa počúvať iných srdcom, nie ušami... A uvidíme pravdu, ktorá oslobodzuje a vedie k svetlu a k radosti...
Odoslané 13.5.2013 13:52.
Najviac zo všetkého utrpenia bez lásky je utrpenie bez lásky vlastnej matky. Dieťa ju vníma a postráda veľmi intenzívne a ani dospelosť ho neubráni od poznania, že bolo ochudobnené o to najkrajšie, najvzácnejšie, čo môže byť, a to je srdce matky. Každý z nás rád spomína na detstvo, ale ak bolo prežívané bez láskavých objatí mamy, bez fúkaných boľačiek, bez milých slov, bez pohladení pred spánkom, bez vľúdneho prístupu, zostane na duši dieťaťa nezahojená rana, ktorú nevylieči ani čas.
Byť matkou je veľký Dar od Boha, ale iba dať dieťaťu život, naozaj nestačí.
Koľko krívd, zranení, bolestí na duši zostane v srdci dieťaťa, ktoré je vychovávané bez lásky, vie iba ono samo. Absencia lásky u mamy je do neba volajúci hriech.
Kdesi som čítala, že vrahovia, prostitútky, bezdomovci a rôzni "asociáli" majú jedného spoločného menovateľa, a to je, že v ich živote zlyhala matka.
Matka je tá, čo dáva základy dieťaťu na jeho celý život. Vraj pre plnohodnotný život každého človeka je, aby sa o neho starala matka celých jeho prvých 5 rokov života. Lebo toto obdobie nikdy nikto nevynahradí tomu človiečikovi, ktorého Boh poslal do života jeho rodičov.
Ak niekto povie boľavé slová o svojej mame, nepovie ich preto, že by ju chcel v očiach iných ponížiť, ale povie to preto, že je to holá skutočnosť, ktorá stále bolí aj po rokoch a nedá sa ničím zahladiť, lebo tá otvorená rana stále bolí a hnisá. Koľkokrát pomôže až dobre vykonaná sv. spoveď s odpustením a modlitbou za vyliečenie rodových koreňov. Nikdy nepodceňujme bolesť duše, ktorá trpí...
Odoslané 13.5.2013 20:03.
Matka a dieťa sú jedno... matka trpí s ním, aj keby to nikdy nepovedala...ak mu nedala lásku (to si isto nevymyslel) mala svoje zranenia... Matka nikdy neodoprie lásku svojmu dieťaťu, iba ak je sama veľmi zranená na duši...
- je to len malé vysvetlenie na adresu chlapca a jeho matky, nemala som na mysli spochybnenie jeho výpovede... ak to tak vyznelo (Evka V.)
Odoslané 13.5.2013 23:01 ako reakcia na Mária Künzl.
Eva Vráblová: veľmi pekne ste to napísali, skutočne ;)
Mária Künzl: asi som nepochopila správne Vašu reakciu, ale keď chalan hovoril nemala som pocit, že by mala mama nejaký extra záujem o neho... proste ich vzťah bol/je o tom, že vedia o sebe, navzájom komunikujú len keď niekto z nich niečo chce/potrebuje a keď nič, tak nič... nesúdim nikoho, len som napísala s čím som sa stretla a že život nie je ku všetkým tak sladký ako ho všetci opisujú - aby sa vedelo, že aj bolesti sú vo vzťahoch, že každá ruža má aj tŕne...
Odoslané 14.5.2013 21:28.
Niekedy matka sama nedostala lásku a preto ju nevie ani dať... Len to je iná téma. Chlapca mi je ľúto, život má aj ťažké veci... tá, o ktorej si písala ty, Dominika, je jedna z najťažších... mama, ak ju niekto nemá alebo ak dieťaťu chýba jej láska.
Odoslané 18.5.2013 15:07 ako reakcia na Dominika Dunčková.