Článok

Moja farnosť      

Na nedeľnej omši na Dlhých dieloch

Tak, a riskujem exkomunikáciu z farnosti! Písať o farárovi dekanovi Augustínovi Drškovi či bratislavskej farnosti na Dlhých dieloch možno znamená, že už nezasadnem za jeho pohostinný stôl. Nemá mediálnu popularitu rád.

Je nedeľa, trochu iné ráno. V Kostole narodenia Panny Márie na Dlhých dieloch budú štyri bohoslužby. Všetky mal dekan vo zvyku odslúžiť sám. Kaplána vraj nemá kde ubytovať a garáž dáva k dispozícii. Presúva sa skromne pešo, alebo skôr...pomocou obetavých farníkov. Vie si získať najmä mužov. Ako žena oceňujem túto jeho neobyčajnú charizmu, najmä keď im pravidelne pripomína, že majú milovať svoje manželky a zvyšovať počet svojich detí. Rád organizuje originálne mužské duchovné obnovy, kde nežné pohlavie má „vstup zakázaný"! Načo by aj, veď to, že muž ide na spoveď, je už samo osebe sila.

V mene Otca, Syna i Ducha Svätého. Začína sa farská bohoslužba o 11. hodine. Niektorým sa nepodarí prísť presne, preto oceňujú pridaných akademických päť minút. Spevácky zbor, kvarteto či mladí operní umelci už stoja na chóre pod vedením regenschoriho - novopečeného otecka. Pôrody svojich detí prežil vždy v intervale medzi skúškami zboru. Všetka česť! V kostolných laviciach či popri nich dôstojne čakajú primár, akademický maliar, pani školníková, profesor dejín, katechétka, podnikateľ, rehoľná sestra, čerstvý maturant... Vraj sme „bohatá a náročná farnosť", tvrdí náš „duchovný šéf". A má pravdu. Naše bohatstvo pozostáva hlavne v tom, kto koho pozná, kto si koho vzal, ako sme spoločne chodili na „stretká", spolu študovali, hrali futbal... A dnes sme opäť tu, všetci pred svätostánkom. Niektorých trochu poznačil čas, nedarilo sa im až tak, skrývajú sklamané nádeje, iní naopak žnú úspech a požehnanie. Život je podivnou spleťou udalostí, ktoré nám pomaly otvárajú oči. Kedysi sme sa modlili za dobrého partnera a postupne sa modlitby zmenili na prosby za povolania detí. Naši synovia miništranti stoja pri oltári, alebo si v sakristii vymieňajú dojmy s čerstvo vysvätenými diakonmi. Pán farár totiž bratom saleziánom už viac rokov dáva príležitosť nielen cvičiť mladých, ale aj postaviť sa pred dvesto sebavedomých ľudí v kostole a kázať podľa vlastných skromných skúseností. Lebo raz treba začať.

„Počuli sme Božie slovo," opakujeme formuly, no všetko nadobúda iný rozmer, keď vieme, kto vedľa nás stojí: minulé leto sme strávili spolu na dovolenke; predvčerom mi s roztraseným hlasom rozpovedala o svojom zdravotnom probléme; dnes prežíva rovnakú krízu ako ja; ich dieťa sa vymyká zo zabehanej predstavy... Ale nie je to iba v tom, s čím sa navzájom zdôveríme. Spoločenstvo existuje, aj keď mlčíme, keď si len podáme ruky, keď jednoducho cítime, že sme.

„Hore srdcia," zaznieva liturgia. Niekedy možno sami v sebe pochybujeme, ale už zajtra sa všetko mení, lebo veď iba kráčame. Tento rok sme do farnosti dostali vzácny dar - 100 pokrstených a 200 birmovancov. Nádherný posun! Podstatné je však, ako hovorí náš pán farár, „aby pokračovali a vydržali". Prežili sme už aj pohreby, a tiež bolo treba pokračovať. Vzájomná podpora medzi nami zohráva strašne veľa, ten pocit, že nie sme sami.

„Otče náš, ktorý si..." Mať otca je dnes výhra. Otec Drška - či nežnejšie otec Gustík - sa usiluje otcovský princíp vo farnosti rozvíjať celkom prakticky. Chvíľu trvalo, než sme hľadali vzájomné zladenie jeho svojskej povahy s našou nedotklivosťou, ale potom to sadlo. Dnes už nás dobre pozná, zaujíma sa o všetky detaily našich príbehov, pýta sa konkrétne a po mene nám dáva aj odpovede. A najmä otvára dvere bez návštevných hodín. Času až nazvyš, kde ho len berie? Ustavične nás zoznamuje a spája s každým novým farníkom. Za jedným farským stolom uhostí kultúrneho atašé i matku na materskej, Kórejčanku i Palestínčana, pravoslávneho i gréckokatolíka. Sieť spoločenstva sa lavínovito rozširuje, každý vie, s kým má tú česť a komu môže ponúknuť pomoc. Hádam ani v rodine nefunguje také dôkladné rozrušenie individualizmu.

„Pane nie som hoden" takého daru, aký si nám dal v podobe našej farnosti. Toľko mladých rodín na jednom mieste! V desaťtisícovom sídlisku v každom dome aspoň jedna z nich. Máš všade svoje srdce, svoje ruky. Sme dlžní ich natiahnuť k druhým a aspoň trochu zastaviť ľahostajnosť. Svoje spoločenstvo nechceme vyčleniť, skôr čerpať z neho úžitok pre iných. A najmä preniesť silu tvojho daru na mladých.

„Telo Kristovo!" Prijímame ho denne, každú nedeľu. Premieňa nás? Navonok nám pribúdajú starosti, no aj skúsenosti, sklamanie i pochopenie, bolesti a s nimi pokorné odovzdanie. Život vo farnosti neplynie len podľa hojnosti akcií, spoločných gulášov, ale ani podľa počtu modlitbových chvál či prijatých hostií. To všetko len pomáha tomu najdôležitejšiemu - byť na ceste k Bohu jeden druhému bližšie, každý deň ísť spolu, nanovo bojovať, hoci by sa to zdalo prehraté, a posilňovať aj nášho duchovného otca.

„Iďte v mene Božom," opakuje už piaty rok vždy na záver omše. A pritom od júna tu vraj nebude. To hovorí každý rok. Medzitým stihol dať urobiť oltár, namaľovať nové obrazy, zrekonštruovať fasádu, kúrenie, opraviť strechu, aby nám ostatným bolo príjemne zostať.

A vážne, tí, ktorí museli odísť, sa len ťažko lúčili. Vedia, o čom hovorím. V pamäti im ostalo milé slovo jedných druhým, otvorené dvere a prestretý stôl - symbol akejsi vnútornej dynamiky prúdenia. Jej impulzom sa stal ešte prvý duchovný otec a zakladateľ celej farnosti Libor Škriputa. Spieval a hral s nami na gitare pred dvanástimi rokmi, kým rástli kostolné múry. Pane, tak ti fakt vďaka!

 

Mária Raučinová