Blog

« Späť

igelitka

igelitka

mini príbeh z čakárne

Tesne pred sviatkom sv.Mikuláša som sedela v čakárni. Starší pán s dvoma barlami vstúpil do ordinácie. Keď vyšiel, priskočila som k nemu. Čítaním Sherlocka Holmesa a pozeraním kriminálok som si vycibrila pozorovací talent. Ako inak by som si všimla, že nemá igelitku, s ktorou vchádzal do ordinácie? Upozornila som ho na to... on si potľapkal po vrecku a zareagoval: "Mikuláš prišiel..."

No trapaaas. A riadny!

Dnes som tam bola znova. Práve som si sadla, keď po chodbe mojím smerom kráčal nejaký dedko. Tiež mal dve barle. A vyzeral skoro ako ten z minulého týždňa. Usmiala som sa naňho a on zareagoval pripomenutím sv.Mikuláša. Bol to on. Znova som sa mu ospravedlnila, že som ho nechcela strápniť. Usmial sa a opýtal: "A kde ste boli pred desiatimi minútami?" Divné! Prečo by sa mal zaujímať kde som bola? Bola som predsa ešte v škole. Urobil dva kroky, zohol sa a zdvihol zo zeme igelitku. Tú istú, s ktorou pred týždňom vchádzal k lekárke, ktorú mal vo vrecku, keď od nej vychádzal, tú, vďaka ktorej som pred plnou čakárňou zahanbila tak jeho ako aj seba, s ktorou dnes znova došiel a bez ktorej tentokrát naozaj odišiel.

Keby ma tam videl, stopercentne by si tašku nezabudol:)

Tak rozmýšľam- na čo si ľudia spomenú, keď ma vidia? Približne viem, akú odpoveď by som na túto otázku chcela.

A čo vy?

 

foto: akože skrytá reklama:) www.kumran.sk

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Františka, nezdá s ti že nejako často sa nachádzaš v čakárni?
No všetci sme v čakárni ( v prednebí dúfam) chichichi.
Odoslané 17.12.2011 16:56.
Tusila som, ze to niekomu napadne. Minule mi niekto vravel, ze si myslel, ze sestricky nechodia k lekarom. Ze sa pomodlia a Boh ich uzdraviemoticon Som celkom rada, ze to takto nefungujeemoticon
Odoslané 17.12.2011 17:07 ako reakcia na Otília Ferenčíková.
Poprosili ma vo štvrtok odviezť rehoľnú sestru, ktorá má momentálne aj problémy s členkom , ku kardiológovi. Ľudí bolo neúrekom, dve a pol hodiny trvalo, než bola hotová. Ja som polietala za ten čas po celom Prešove a povybavovala som si potrebné peši.
Keď sme konečne nasadli sme do auta a.... nič. Batéria ani ťuk. Ľudského vysvetlenia niet. Abysa za necelé tri hodiny vybila batéria tak, že ani ťuk... Bolo + 5 stupňov.
Kým sestra hovorila, no, budem musieť ísť peši.... ja som povedala: Duchu svätý a teraz raď! Poobzerala som sa okolo seba, na kapote jedného auta sedel chlapík a písal SMS. Spýtala som sa ho, či sedí na vlastnom aute, a či vie naštartovať so štartovacími káblami... on káble nemal, ja som nejaké našla pod sedadlom ... chvíľku bol problém postaviť jeho auto pred moje, na chodník, ale na tú chvíľku to riskol...
A tak sme zažili okamžité zariadenie pomoci zhora.
K potešeniu boľavého členka aj arytmického srdiečka sestričky.

To len dokazuje, že sestričky naozaj k lekárom chodia.
Chichichi ,občas sa i vozia.
Odoslané 19.12.2011 10:33 ako reakcia na S.Františka Čačková, OSF.