História farnosti: Veľká Tŕňa

 

Patrocínium: Najsvätejšia Trojica

 

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1220 pod názvom Tolna. V roku 1254 sa uvádza už pod názvom Veľká Tŕňa. Názov obce vznikol od dialektizmu tureň. V druhej polovici 14. storočia sa obec rozdelila na Malú a Veľkú Tŕňu.

Dominantou obce je gréckokatolícky chrám, ktorý bol postavený v klasicistickom slohu v roku 1828 a zasvätený Najsvätejšej Trojici. V roku 1899 bol rozšírený pristávaním veže a rozšírením lode na západ. Predstavaná štvorpodlažná veža je členená kordónovými rímsami a lízenovým rámom. Baroková cibuľovitá strecha dotvára architektúru kostola.

Hlavný oltár a bočné oltáriky pochádzajú z polovice dvadsiateho storočia. V roku 1950 bol opravený a rozšírený o sakristiu. V roku 2000 bol postavený provizórny ikonostas a v roku 2002 bola prevedená generálna oprava interiéru chrámu. Farská budova bola postavená okolo roku 1830. V roku 1960 a 1998 boli prevedené väčšie opravy tejto budovy.

Vo Veľkej Tŕni a tak isto aj na filiálkach pôsobia taktiež aj iné cirkvi. Je to rímskokatolícka cirkev a reformovaná cirkev. Obidve tu majú aj svoje vlastné kostoly.

História obce Veľká Tŕňa

   V južnej časti Východoslovenskej nížiny, na juhozápadnom upätí Zemplínskych vrchov, leží obklopená vinicami a pahorkatinou obec Veľká Tŕňa. Územie Veľkej a Malej Tŕne bolo osídlené už v paleolite (staršej dobe kamennej). Archeologický výskum potvrdil existenciu neolitického sídliska bukovohorskej kultúry a rozsiahli nález obsidiánov.

   Prvý písomný prameň z roku 1220 spomína obec s názvom Tolna ako majetok zemanov. Z uvedeného je možné usudzovať, že obec vznikla ešte pred spomínaným rokom. Najstaršiu informáciu o existencii obce Dolná a Horná Turuň uvádza monografia Zemplén vármegye … K letopočtu 1067, ktorý uvádza, nie je však uvedený prameň, z ktorého bol získaný. Aj ďalšia listina z roku 1254 potvrdzuje existenciu obce tým, že potvrdzuje kúpu pozemkov vo Veľkej Tŕni zemepánom Balaseym, od syna Šimona. Písomný prameň z roku 1321 uvádza, že obec bola spolu s ostatnými nehnuteľnosťami vymenená následníkmi Mičbánovcov za hrad Purustyán.

   Anton Szirmay de Szirma vo svojej notíciíi ale aj ďalšie staršie monografie odvodzujú názov obce od veže kláštora paulínskych mníchov, ktorí tam sídlili v 13.stor. Názov obce teda vznikol od dialektizmov tureň resp. Turuny. Anton Szirmay tiež udáva, že rímskokatolícky paulínsky kláštor založil roku 1221 kráľ Ondrej II. A súčasne mu daroval polovičku Hornej Tŕne. V roku 1241 bol počas Tatárskeho vpádu kláštor zničený. Po odchode Tatárov z Uhorska už kláštor neobnovili. Pramene uvádzajú, že kráľ Štefan V. Ho dal presťahovať v roku 1251 do Sátoraljaujhely. Aj v pápežských desiatkoch z rokov 1332-1337 sa obec uvádza ako farnosť.

   V roku 1330 daroval gróf Ján (Joannes) polovicu Veľkej Tŕne mníškemu rádu Sv. Kláry zo Sárospataku. Pravdepodobne o niekoľko desaťročí neskôr, v II. Polovici 14. stor. sa obec Tŕňa rozdelila na Malú a Veľkú Tŕňu (predtým sa užíval názov Dolná a Horná Tŕňa). Svedčí o tom aj listina z roku 1380 podľa ktorej Mikuláš Perényi obsadil nehnuteľný majetok obidvoch obcí. Na základe protestu sestier z rádu Sv. Kláry im kráľ Žigmund Luxemburský vrátil ich majetok s niektorými ďalšími výsadami. V listine z roku 1392 sa po prvýkrát uvádza Kysthoronya (Malá Tŕňa) ako samostatná obec v majetkovej údržbe Šľachtického roku Perényiovcov. Majetkové vlastníctvo šľachtických rodov a konfesijné vzťahy pravdepodobne zapríčinili rozdelenie obce na Veľkú a Malú Tŕňu. Prevažnú časť nehnuteľného majetku vo Veľkej Tŕni vlastnili v roku 1479 Semseyovci a po nich Czekeyovci (1481) i Buttkayovci (1511).

   V roku 1512 bola už celá obec Veľká Tŕňa v držbe mníšskych rádov. Polovica obce patrila paulínom zo Satoraljaujhély, druhá zostala v držbe klarisiek zo Sárospataku (Blatný Potok).

   S nástupom reformácie sa zmenili vo Veľkej Tŕni nielen konfesijné, ale aj majetkové vzťahy. Stúpenec kalvínskej reformácie Gašpar Drágffy odobral katolíckym rádom kostoly a ich majetkové vlastníctvo.

   Do vývoja obce výrazne zasiahol vpád Turkov a krymských Tatárov (1566), Turci síce víno nekonzumovali, ale skoro pochopili že je to veľmi výhodný obchodný artikel. Preto rozvoj vinohradníctva podporovali a nútili miestne obyvateľstvo zakladať vinice a rozširovať pivnice.

   Do vývoja Veľkej Tŕne vážne zasiahli protihabsburské povstania. Tŕňa, ktorá bola majetkom Rákocziovcov, sa počas povstania Františka II. Rákocziho dostala do nemilosti habsburskej šľachty a cisárskych žoldnierov. Rovnako ako väčšina zemplínskych obcí bola aj Veľká Tŕňa vyrabovaná a vyľudnená. Bol to aj následok morovej epidémie, ktorá v prvom desaťročí 18. stor. postihla zemplínske obce. V uvedenom zázname sa vo Veľkej Tŕni spomínajú aj vinohrady.

   Na vývoj vyľudnených zemplínskych obcí v 18. stor. významne vplývala ruthénska a slovenská kolonizácia. Počas nej boli doosídlené vyľudnené obce stredného Zemplína. V polovici 18. stor.sa časť obyvateľstva sťahovala na Dolnú zem, kde obsadzovala po odchode Turkov opustenú pôdu patriacu kráľovskej uhorskej komore. Do vyľudnených obcí Zemplína, medzi ktoré patrila aj Veľká Tŕňa, sa začali sťahovať Slováci Ruthéni z menej úrodných oblastí severovýchodného Uhorska. Boli prevažne gréckokatolíckeho vierovyznania. Vďaka tomuto doosídleniu sa podstatne zvýšil aj počet obyvateľstva Veľkej Tŕne, ktorá mala v roku 1787 662 obyvateľov.

   V 18. stor. Vyvierali vo Veľkej Tŕni liečive minerálne pramene, pri ktorých vznikli kúpele na liečbu reumatických chorôb. Tieto však neskôr z bližšie nezistených príčin zanikli. V chotári obce sa nachádzajú aj ložiská antracitu a lignitu. Obyvateľstvo obce sa zúčastnilo Východoslovenského roľníckeho povstania (1831). Na prelome 19. a 20. stor. prevažnú časť majetkov vlastnili dedičia Alexandra Széchenyho.

   Po II. Svetovej vojne bol demografický vývoj obce ustálený. Prevažná časť obyvateľstva je gréckokatolíckeho vierovyznania, časť sa hlási k reformovanej a rímskokatolíckej cirkvi.

   Architektonickými dominantami Veľkej Tŕne sú tri kostoly.

   Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi bol pôvodne románsky z polovice 13. stor. V 16. - 17. stor. bol rozšírený, opravený (1834) a v prvej tretine 20. stor. ďalej obnovovaný. V tympanone sú zachované románske nástenné maľby (Madona s orodujúcimi anjelmi) z čias okolo roku 1254. Zachovala sa aj pôvodná románska zemepánska empora. Pri obnove r. 1834 dostala stavba klasickú fasádu s lizénovým členením.

Gréckokatolícky klasicistický chrám bol postavený v prvej tretine 19. stor.

Rímskokatolícky kostol postavili v roku 1993 a zasvätený bol nepoškvrnenému srdcu Panny Márie.

(PhDr. Juraj Žadanský, Csc.)