« Späť

Myšlienky na uvažovanie

Ľudia sa vracajú z omše...

Ľudia sa vracajú z omše, zhovárajú sa a smejú. Sú presvedčení, že nevideli  nič mimoriadne. Nezbadali nič, lebo sa neusilovali niečo vidieť. Sú si istý, že boli prítomní na niečom celkom prirodzenom. A predsa, to čo sa odohralo čo len jeden jediný raz, stačilo by uchvátiť do extázy celý zamilovaný svet.

Ľudia sa vracajú z Golgoty, a rozprávajú o počasí. Táto ľahostajnosť im prekáža, aby sa ,,zbláznili,, . Keby im niekto povedal, že keď Ján a Mária zostupovali z Kalvárie rozprávali sa o bezvýznamných veciach, neverili by mu. A oni  robia presne tak.

Ľudia,  ktorí sa vracajú z omše, zúčastnili sa na poprave človeka a o krátky čas už na to vôbec nemyslia. Iba nedostatok ich obrazotvornosti ich zachraňuje, aby nedostali závrat a nezomreli. Boli dvadsaťpäť minút v kostole, a nepochopili,  čo sa tam odohralo. Židia nemohli vydržať pohľad na žiariacu tvár Mojžiša. A bol iba človekom. Mojžiš sám sa bál, že zomrie, lebo sa mu zdalo, že videl tvár Boha, no v skutočnosti videl iba tvár anjela. Čo je skryté pod spôsobom chleba a vína ?  Viac než anjel alebo Mojžiš, určite  ! Jedna za tajomných čŕt omše je, že neusmrtí osoby, ktoré sú na nej prítomné.

Ľudia počúvajú omšu pokojne, bez sĺz, bez vnútorného pohnutia. Je to obdivuhodné. Čo by len bolo schopné ich dojať ? Zaiste niečo banálne.

/ J. Green/