|
Ak by sme medzi kresťanmi urobili prieskum, pravdepodobne by sme zistili, že väčšina z nich verí, že Ježišove zázraky boli pravdivé. Ale ak by sme sa ich opýtali, či veria, že aj dnes sa dejú zázraky, pravdepodobne by mnohí z nich povedali, že nie. Mohli by tvrdiť, že zázraky sa diali iba za čias Ježiša a apoštolov, pretože to bol spôsob, akým sa zjavovala autorita a moc Božieho Syna. Teraz, keď už je Cirkev založená, Boh sa zaobíde aj bez zázrakov - výnimku tvoria zázraky, ktoré koná prostredníctvom nejakých výnimočných svätcov.
Ale keď čítame o uzdravení stotníkovho sluhu, Petrovej svokry a mnohých iných ľudí, ktorých Ježiš oslobodil od zlých duchov, získavame iný pohľad. Ježiš pri nich nezdôrazňoval svoju moc, ale svoju lásku. Keď povedal, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo, hovoril o niečom viac ako len o tom, že sa chystá vybudovať nejakú cirkev. Ohlasoval Otcovu túžbu vyliať svoje milosrdenstvo a útechu na svoje deti.
Ak je niečo, čo o Bohu s istotou vieme, je to skutočnosť, že je veľmi činný! Nikdy sa neprestal pokúšať osloviť nás a ukázať nám, kto je. Tieto zázraky sú Ježišovým pozvaním pre nás - práve teraz, uprostred každodenných starostí - prijať spásu, ktorú nám priniesol. Zvykneme uvažovať v malom, ale on chce, aby sme uvažovali vo veľkom. Jediným obmedzením toho, čo môže vykonať v našom živote, je to, ako veľmi - alebo ako málo - v neho veríme.
Ako stotník hľadal Ježišovu pomoc, tak aj my môžeme vystrieť ruky k nemu. Ježiš túži odpovedať nám znameniami svojej prítomnosti, lásky a uzdravujúcej moci. Nedokážeme presne predvídať, akého uzdravenia sa nám dostane. Možno neuvidíme telesné uzdravenie, o ktoré prosíme. Ale jedno je isté: nikto, kto sa obráti k Ježišovi, už nebude hľadať pomoc niekde inde. Každý z nás prijíma uzdravujúci dotyk - možno v prekvapivých oblastiach nášho života - a tento dotyk nás napĺňa nádejou a radosťou, ktorú nám svet jednoducho nemôže dať.
|
