|
Ak ste zaľúbení, isté veci vám milovaného človeka pripomínajú. Môže to byť fotografia v peňaženke. Pripomenie vám ho reštaurácia, kde ste mali svoje prvé rande, alebo film, ktorý ste pozerali spolu. Aj obľúbená pesnička, ktorá sa vám obom páči, vám dodá veľkú dávku energie vždy, keď ju počujete. Ale keby prišlo na lámanie chleba, čo by ste uprednostnili: spomienky alebo to, aby milovaný človek stál vedľa vás?
Toto je jadro problému, ktorý Ježiš predložil farizejom a zákonníkom. Videl, že milujú Boha zmluvy, ale vyzval ich, aby išli ďalej. Zdalo sa, že v prvom rade ich zaujímajú znamenia alebo niečo, čo by im pripomenulo Božiu prítomnosť v dejinách Izraela. Chceli dôkazy Ježišovej moci a autority, zázrak, ktorý by im ukázal, že Boh je v ňom prítomný práve tak, ako bol prítomný v časoch Mojžiša a Dávida. Ale Boží Syn stál priamo pred nimi! Ak nedokázali uveriť v neho a jeho učenie, o čom by ich presvedčilo nejaké znamenie?
A čo my? Určite je niekedy obdobie, keď k nám Boh prichádza obdivuhodným a zázračným spôsobom. Ale ak by sme čakali na zázraky skôr, ako by sme v neho uverili, podobali by sme sa šoférovi, ktorý po prejdení tridsiatich kilometrov uvidí smerovník, no namiesto toho, aby sa ním riadil, ostane tam stáť a čaká na znamenie, ktoré by ho uistilo, že ide dobrým smerom. Ježiš vie, že náš rast nastáva vtedy, keď kráčame vpred, spoliehame sa na znamenia z minulosti a vo viere smerujeme k nášmu cieľu. Nemusíme každý deň nejako dramaticky vnímať Božiu prítomnosť. Jednoducho musíme dôverovať, že je s nami.
V istom zmysle najväčší a pre nás najužitočnejší zázrak sa už stal. Je ním znamenie kríža, ktoré rozpráva o tom, že Ježiš porazil smrť a hriech a otvoril nám brány neba. Ak kráčame vpred, posolstvo jeho kríža nás vedie v rozvíjaní vzťahu s Bohom, ktorý premení náš život. A nič nami neotrasie.
|
