|
Známy slogan kedysi hlásal: "Ak vás niečo nepobúri, nevenujete tomu pozornosť." Týkalo sa to mnohých vecí: korupcia, nespravodlivé vojny, ľahostajnosť k trpiacim. Išlo o pokus prinútiť ľudí konať. Je to dobrá vec, ak nás motivuje pokora a láska k spravodlivosti. Taká dobrá však už nie je, ak nás motivuje veľký hnev. Ten totiž skôr ničí, ako tvorí, skôr rúca, ako buduje.
Ako vidíme v tomto podobenstve, Boh je jediným spoľahlivým sudcom v tom, čo je správne a čo nesprávne. A nie je pobúrený. Pozná svoje stvorenie od začiatku až do konca a on jediný dokáže všetko vyriešiť dokonale spravodlivo. On jediný rozozná "dobré semeno" od "kúkoľa". Nemusíme teda chodiť a vytrhávať každú burinu, čo možno vidíme v jeho záhrade. Súd je Božia vec, nie naša!
Každý z nás sa, nanešťastie, dokáže presadiť v roli sudcu, poroty aj kata - a niekedy s katastrofálnymi následkami. Ktovie, či človek, na ktorého si sa práve v hneve vyrútil, nebol na pokraji duchovného obrátenia? Možno si ho práve postrčil ďalej od Boha namiesto toho, aby si ho pritiahol bližšie k nemu. Je takmer isté, že mylným posudzovaním človeka si do vlastného srdca sejeme kúkoľ pýchy, hnevu a oddeľovania sa. Ježiš nás preto varuje, že "akou mierou budeme merať my, takou sa nameria aj nám" (porov. Mt 7, 2).
Svoju mieru však môžeme zmeniť! Môžeme poprosiť Ducha Svätého o jeho trpezlivosť a pochopenie aj pre tých, ktorí nás zranili alebo ktorých názory nás urazili. Ježiš preukázal milosrdenstvo ľuďom, ktorí ho pribíjali na kríž. Aj my sa môžeme od neho naučiť takému istému milosrdenstvu, rovnakej trpezlivosti, nádeji a dôvere.
Ak si každého človeka budeme vážiť ako Božie dieťa určené pre večnosť, ako niekoho, koho Ježiš miloval natoľko, že zaňho zomrel, prinesú naše slová namiesto zranenia uzdravenie a svetlo. Pokiaľ sadíme semená lásky, určite zožneme dobrú úrodu.
|
