|
"Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu" (Jn 12, 24).
Tento obraz zrna sa určite vzťahuje na svätého Vavrinca, diakona ranej Cirkvi, ktorý bol umučený počas Valeriánovho prenasledovania v roku 258. No táto stať sa vzťahuje aj na nás všetkých práve tak ako na mučeníkov. Záznamy zo 4. storočia hovoria o Vavrincovej odvážnej odpovedi, ktorú dal zástupcom cisára Valeriána, keď mu dali deň na to, aby vydal poklady Cirkvi. Nasledujúci deň sa Vavrinec objavil so zástupom rímskych bedárov a chorých - všetkých tých, ktorým slúžil. "Toto je bohatstvo Cirkvi," vyhlásil. Za túto bezočivosť bol zaživa upálený. Dnešnému svetu môže Vavrincova smrť pripadať zbytočná - len ďalší šľachetný muž, ktorého život predčasne vyhasol. Ale Boh to vidí inak. Ani Cirkev sa na to nepozerá takto. Vavrinec a ostatní mučeníci sú pre nás mocným svedectvom, príkladom, ktorý máme nasledovať, keď čelíme "malému mučeníctvu" nášho bežného života. Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa to vysvetľuje takto: "Matka... doma vstáva a začína svoj deň, ktorý pozostáva z tisícky drobných vecí. Jej život je rozdrobený doslovne na omrvinky, ale to, čo robí, nie je maličkosť: je to Eucharistia s Ježišom! Rehoľná sestra... prichádza každý deň do práce medzi starých alebo chorých, či deti. Aj jej život sa môže zdať rozdrobený na mnoho malých častí, po ktorých večer nezostane ani stopa - ďalší premárnený deň. Ale aj jej život je Eucharistiou... Nikto by nemal hovoriť: ‚Načo je môj život? Čo robím na tomto svete?‘ Si na svete z najvznešenejšieho dôvodu - aby si bol živou obetou. Aby si bol Eucharistiou spolu s Ježišom." Keď dávame bokom svoje záujmy, aby sme pomohli iným, alebo keď sa zastávame evanjelia, pripájame sa k mučeníkom, ako bol svätý Vavrinec, a podieľame sa na Ježišovej obete za tento svet. Tie "omrvinky" z nášho života sa pozhŕňajú a prinášajú nádej iným ľuďom. Každý z nás je pokladom Cirkvi.
|
