|
Ani Herodes vo svojej túžbe zabiť Ježiša, ani farizeji, ktorí Ježiša posielali preč v úsilí ochrániť ho pred Herodesom, nemohli ho odradiť od plnenia Otcovho plánu spásy. Tento plán vznikol už dávno. Ježiš celý svoj život venoval tomu, aby ho naplnil. Vedel, že musí ísť do Jeruzalema a prijať kríž. Povedal to farizejom: "Musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema" (Lk 13, 33).
Keď sa Ježiš blížil k svojej poslednej hodine, plakal, lebo si plne uvedomoval, že jeho obeta lásky nedokáže spasiť tých, ktorí ho odmietli. Jeruzalem bol svedkom brutálnych vrážd mnohých Božích prorokov. Ježiš nebude výnimkou. Ale chce, aby k nemu prišli deti Jeruzalema. Práve tak ako matka a otec nemôže prinútiť zblúdené dieťa, aby sa k nim vrátilo, Ježiš nemohol nútiť Izraelitov, aby odpovedali na jeho ponuku milosrdenstva a vykúpenia.
Ježišove slová odhalili jeho srdce, ktoré narieka nad nami, nie nad sebou. Ochotne pôjde na kríž, aby nám získal odpustenie. Bez akejkoľvek stopy zatrpknutosti alebo hnevu slobodne prejavoval všetkým ľuďom svoju láskavosť. Ježiš vstúpi do Jeruzalema a ľudia mu budú volať na slávu, ako predpovedal: "Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom!" (Lk 19, 38). Ale o niekoľko dní ho ukrižujú. Ľudia, ktorí sa radovali, keď vstupoval do svätého mesta, neskôr radšej oslobodia povestného väzňa než by mali zachrániť Ježiša pred krížom. Opustia ho a na základe ich vlastného rozhodnutia ich dom spustne. Ako muselo toto poznanie naplniť Ježiša smútkom, keď plakal, že ho Jeruzalem odmietol! Ale hoci bol smutný, odpustil im - dokonca aj vtedy, keď zomieral!
Náš vlastný "dom" nemusí byť pustý. Hoci sme hriešnici, Ježiš nás očakáva a túži nás zhromaždiť okolo seba. Nič, čo sme kedy urobili, nech je to akokoľvek hriešne, nezabráni mu milovať nás. Boh nás nikdy nenúti, aby sme sa vrátili k nemu. Je však vždy pripravený prijať nás, keď konáme pokánie. Rešpektoval slobodu Jeruzalemčanov a podobne rešpektuje aj našu slobodu. Je to na nás!
|
