Milý brat, sestra!
Tobi sa vyznačoval veľkou nebojácnosťou a štedrosťou. Členom svojho rodu pomáhal, ako len mohol. Nezatváral pred ich chudobou oči. Ešte aj keď si mal zasadnúť za bohatý stôl, chcel zavolať nejakého chudáka z ulice. Podmienkou bolo, že ten človek musel byť bohabojný. Takže koniec koncov môžeme povedať, že Tobi bol síce štedrý, ale nie hlúpy. Nerozdával sa bezhlavo každému, nechcel byť spasiteľom všetkých, ale jeho srdcovkou boli jeho rodáci, ktorí si vážili Boha. Za nich bol ochotný aj zomrieť. Už raz ho chceli za pochovávanie blízkeho zabiť, no on na to nedbal a vo svojom diele pokračoval ďalej.
My si len veľmi zriedkavo robíme starosti o našich najbližších a chudobných. Často sme pri dobrom skutku vypočítaví - vráti sa nám, čo sme investovali? A tak sa dívame aj na tých ľudí okolo seba - bude nám vedieť vrátiť, čo sme mu dali? A potom si prečítame Božie slovo o tom, ako máme milosrdne dávať, deliť sa a o plášť, prejsť namiesto jednej míle dve - a to na nás zapôsobí tak, že hneď vyjdeme z kostola a každému žobrákovi dáme peniaze. A čoskoro sa vrátime opäť k svojmu materiálnemu uvažovaniu, lebo zisťujeme, že nie je na svete pomaly toľko peňazí, koľko by žobráci pred kostolom od človeka vypýtali... a povieme si: "Napokon - je to ich chyba!" A tak kolidujeme medzi dvoma extrémami - medzi prílišným rozhadzovaním a rozdávaním sa, a medzi vypočítavosťou.
A zakiaľ riešime otázku žobrákov okolo kostola, ktorí si už zvykli na ten spôsob žobravého života, ba sa im aj hodí, zatiaľ v našej rodine môže byť niekto, kto potebuje pomôcť... Len možno práve nevieme o tom, lebo o tom nehovorí. Možno prosí Boha o pomoc, ale my vo svojej zvláštnosti radšej riešime výčitky svedomia, ktoré sa ozývajú, keď ideme okolo žobráka, ako by sme zdvihli telefón, zavovali svojim blízkym, či sú v poriadku, ako sa majú, čo majú nového, a prípadne zistili, či niečo nepotrebujú. Žobrákov, ktorí pred kostolom držia sväté obázky, no odídu odtiaľ a zabočia do krčmy, riešime, a problémy rodiny či susedky nám unikajú..
A ešte jedna vec - ODVAHA. Tobi aj napriek tomu, že mu hrozilo zabitie, pokračoval vo svojich skutkoch. Nám síce nehrozí zabitie, no nie raz som sa stretol z posmechom, keď niektorí ľudia okolo mňa zistili, že konám pod vplyvom kresťansky orientovaného svedomia. Zažil som výčitky typu "to už nie modrné", "to sú báchorky", "to dnes každý robí", "kašli na to..." a pod. A s tým sa budeme stretávať čoraz častejšie. Hlavne teraz, keď sa rieši otázka samostatného financovania Cirkvi. Tu sa ukáže pravá tvár katolíkov, ktorí zrejme nepochopili Ježišovo evanjelium a napríklad pri sčítaní ľudu sa k Cirkvi hlásiť nebudú. Iste vieme dôvody, ktorými sa obhajujú. Pritom títo ľudia nie sú o nič lepší... Ľahko je poukazovať a posudzovať, ťažšie je ukázať vzor. A práve k takýmto ľuďom, ktorí nás budú považovať za bláznov, ktorí ešte v 3. tisícročí veria akýmsi "mýtom", nás Boh posiela, aby z nás urobil prostredníkov svojej milosti voči týmto ľuďom.
Brat, sestra, majme vo svojom srdci štedrosť voči našim blízkym, častejšie ich kontaktujme, pomôžme im, ak je to potrebné, ale ak aj sami máme problém, nájdime odvahu osloviť niekoho z našich blízkych o pomoc. Neriešme problémy cudzích, a zatiaľ nám budú unikať problémy našej rodiny. A s odvahou konajme skutky, nech nás aj budú považovať za bláznov... Nech nás nezastaví krivý pohľad či prázdny názor niekoho, kto nevie, čo je viera, Boh a milosrdenstvo.
