"Dvom slepcom, ktorí uverili v Ježiša, sa otvorili oči" - 2. 12. 2016

Koľkokrát vo svojom živote som počul otázku: “Prečo Boh nezasiahne?”, jedna babka pokračovala: “Prečo mi nedá zdravíčko? Viete už 25 rokov sa trápim samými chorobami. Padre, Pán Boh ma asi nemá rád.” Usmial som sa a spýtal som sa na vek. Taliankam ho neviem odhadnúť. “Padre, už 92.” Pripadalo mi drzé začať sa smiať, tak som si zakúsil do jazyka. Prečo Boh neuzdraví každého? Dnešné evanjelium prináša odpoveď na túto otázku. Predstavuje neskutočnú pravdu o človeku a o Božej milosti (niečo, čo si človek nezaslúži, ale Boh to dáva). Prináša rozprávanie ako dvaja slepci kráčajú za Ježišom. Prosia ho o zmilovanie. Kristova otázka je jasná, z ktorej sa nedá vykľučkovať: “Veríte, že to môžem urobiť?” Slepci vyslovia veľmi jasné a pre čítajúcich povzbudivé: “Áno, Pane.” Potom, čo sa udeje zázrak, Ježiš im prikazuje, aby o tom mlčali. Ale načo je dobré Božie dielo, ak ho človek neohlasuje? Tento text je o stave človeka v dnešnom svete. Možno si to neuvedomujeme, ale toto evanjelium je o každom jednom z nás. Ako slepci kráčame za Kristom, ktorí nevidia. Nehovorím o svete, ten vidíme veľmi dobre. Dokonca aj veci, ktoré by sme nemuseli vidieť. Môžeme “správne” videť v proporcii voči veľkosti našej viery. Otvoriť oči a vyjsť zo slepoty, ale ak dokážeme správne prijať tento dar. Boh nás necháva slobodných kráčať a rásť. On nás môže oslobodiť od slepoty egoizmu, narcizmu, depresie, vnútorného hnevu. Ale uzdravíme sa iba v tedy, ak táto túžba po uzdravení sa stane záväzkom, snahou, angažovanosťou, darom, hľadaním a obrátením srdca. Obraciame sa na Boha, od ktorého očakávame riešenie problému, pričom nevidíme, že už máme riešenie vpísané do svojho srdca. Teda žiadajme od Boha to, čo potrebujeme. Ale nech je to niečo, čo môžeme realizovať a čím môžeme slúžiť Bohu i ľuďom.