"Ján je lampa, ktorá horí a svieti" - 16. 12. 2016

Veľmi čestná je tá pochvala pre Jána Krstiteľa, že bol lampou, ktorá horí i svieti. Možno svietiť – vôbec nehoriac, možno svietiť umelým alebo požičaným svetlom. Takýto jas môže dokonca udivovať, ale nerozohrieva a nezapaľuje k činnosti. Zapaľovať môže len to, čo samo horí. Všetci sme povolaní, aby sme vydávali svedectvo o Kristovi, ktorý prichádza. Nebude to však účinné svedectvo, ak sa obmedzí na samotné slová, hoci aj najmúdrejšie, najvznešenejšie a najsilnejšie. Pán Ježiš vo svojom čase pranieroval takých, ktorí hovoria, a nekonajú. Ba dokonca aj samotné skutky, nie sú nevyhnutne presvedčivým svedectvom; možno totiž nielen hovoriť, ale aj konať bez osobného presvedčenia, robiť to kvôli formalite, kvôli svätému pokoju, robiť pre bočné úmysly alebo jednoducho zo zvyku; môžu existovať rôzne dobré skutky – len zvonku napojené na človeka. Taký človek, samozrejme, svieti – ale nezapaľuje, pretože sám nehorí. Správna, hoci tajomná sila, na základe ktorej môžeme mať vplyv na okolie, sa nachádza v hĺbke našej bytosti: je to náš vlastný vnútorný život. Aby sme mohli druhých zapaľovať, musíme sa sami zapaľovať, čerpať plameň z prvého ohniska pravdy a lásky – v osobnom kontakte s Bohom. Treba zapaľovať svoju dušu, rozum, srdce a vôľu – prostredníctvom tých potrebných prostriedkov vnútorného života, ako pravidelná modlitba, časté sv. prijímanie, exercície, náboženská literatúra, pripomínanie si Božej prítomnosti. Vďaka týmto praktikám sa človek postupne stáva tou lampou, ktorá čoraz jasnejšie horí a ktorá sa zapaľuje od iskier srdca, plného pravdy a lásky. Od takej lampy sa môžu zapaľovať iné srdcia pravdou a láskou v zhode so zásadou, že len dušou možno vplývať na duše. Máme pred očami príklad horiacej lampy na oltári, Kristovej obety. Od tohto plameňa nech sa zapaľujú naše srdcia, aby sme vydávali účinné svedectvo Kristovi, ktorý prichádza – a ktorý je už prítomný.