« Späť

Chcem vravieť s Tomášom "Neuverím, kým"

Na Božom slove je nádherné to, že človek ho môže dookola čítať, poznať naspamäť, počuť v kázňach toľko výkladov, až je z toho unavený.. a predsa jedného dňa ho to slovo tak prekvapí, až mu vyrazí dych. Pretože zrazu je úplne O INOM! So slovom, ktoré sa číta na liturgii Nedele Božieho milosrdenstva, sa mi to stalo hneď dvakrát. S jedným už dávno.. a s jedným dnes (o Jn 20, 19-31).

Mám rada apoštola Petra, pretože je mi blízko jeho ľudská slabosť - kto by ho nemiloval? Aj jeho listy sa mi zdali oveľa čitateľnejšie ako tie Pavlove, tak som prirodzene nimi začínala, privlastňovala som si ich a čítala som si ich v jednotnom čísle, akoby boli iba pre mňa. Tak aj časť z dnešného druhého čítania "Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery – spásu duší. (1 Pt 1, 8-9)" sa mi stala blízkou. Zvykla som si predčítavať sebe samej "Ty ho miluješ, hoci si ho nevidela.. ani teraz ho nevidíš, ale veríš a jasáš nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahuješ cieľ svojej viery - spásu duše." Hlavne vtedy, keď som ho naozaj "teraz nevidela" a nebola som si istá, čomu verím, zato som si bola celkom istá, že nejasám. A tak som si čítala a presviedčala sa, že predsa len dosahujem cieľ svojej viery - spásu duše. A že to je môj cieľ.
Až do dňa, kedy som si v tomto istom rozpoložení predčítala "veríš a jasáš nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahuješ cieľ svojej viery - SPÁSU DUŠÍ". A skoro mi zabehlo, pretože sa mi v jednom momente ukázalo to v plnej kráse to, pre čo chcem žiť, pre čo sa oplatí žiť, a pre čo sa oplatí mať sa aj tak, ako som sa mala v tom momente - spása duší. Bolo to dávno, no odvtedy ma tento zmysel života drží. Je to cieľ mojej viery v tme. A utvrdzuje ma v tom presvedčenie, že pre to isté (pre spásu duší) prišiel na svet Ježiš, a pre to isté zomrel na kríži a bol prebodnutý. A žiada sa mi napísať, že pre to isté bola svetu darovaná aj Nedeľa Božieho milosrdenstva.
 
A rovnako, ako som roky čítala "spásu duše", som na túto druhú veľkonočnú nedeľu roky počúvala o Tomášovi, ktorý bol neveriaci a potom veriaci, lebo raz to bol asociál, ktorý sa odlúčil od spoločenstva, a tak zmeškal zjavenie, ale milosrdný Ježiš chápal jeho slabosť; raz mal Tomáš tvrdé srdce, a až zjavenie ho presvedčilo; raz bol odvážny, lebo všetci boli zo strachu schovaní za dverami, ale on sa túlal po vonku; a raz bol žiarlivý, lebo mu bolo ľúto, že on Ježiša nevidel a iní áno..
- A s týmto posledným sa človek stotožní dosť ľahko, pretože jedna z najväčších ľútostí, ktoré v ubolených dušiach vidím, je pocit, že "Boh dal tomu druhému milosť a požehnanie, ktoré mne nedal, hoci som po ňom túžil, takže ma má menej rád, prípadne je ku mne menej milosrdný, alebo na mňa dokonca zabudol, veď ani na Tomáša nepočkal so zjavením, proste sa zjavil, keď tam nebol." A v zápätí prichádza druhý diel úvahy: "ale keďže Tomáš bol slabý, tak nakoniec bol Ježiš milosrdný a zjavil sa teda aj jemu." A tak je Božie milosrdenstvo interpretované niekedy ako fakt, že Boh napokon ustúpi mojej slabosti a tak mi teda konečne ukáže tú ruku a ja si ju ohmatám. 
 
A to je mi vždy ľúto. Zdá sa mi, že to škrtá podstatu Božieho milosrdenstva.
Nespieval vari Izrael v Žalme 136 "On previedol svoj ľud cez púšť, lebo jeho milosrdenstvo je večné" a "On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné"? Určite, už mali za tým; ale znamená to predovšetkým, že bola nejaká púšť a rovnako bolo nejaké poníženie, ktoré sa Izraelitom v aktuálnom čase rozhodne nezdalo plné Božieho milosrdenstva, a v ktorom určite nejasali a neradovali sa z neho (čerství absolventi Exodu by o tom vedeli rozprávať) - naopak, frfľali, šomrali a postavili si TEĽA. A predsa, jeho milosrdenstvo je VEČNÉ. Nemalo v tej chvíli utrpenia akúsi pauzu. Bolo tu vždy, vždy "pracovalo" a "pracuje"; bolo vtedy tam a v tom, keď okolnosti boli ťažké, a je prítomné a pracuje aj teraz počas epidémie, kedy "Ho" zase "nevidíme", a neviem, či vždy "veríme a jasáme". Božie milosrdenstvo neobjavila svätá Faustínka; Boh ním oplýval aj v Starom zákone. Aj na Kalvárii. Je večné, ako On sám, nemení sa, dá sa oň naveky oprieť. A jeho cieľom je spása duší.
 
A tak sa mi dnes zdá, že možno je práve Tomáš jediný, kto Božie milosrdenstvo chápal. Dnes mi prvý krát došlo, že to možno nebolo také dramatické, ako to býva stvárnené vo filmoch; možno Tomáš nevykrikoval urazený po svojich bratoch a nehádzal vecami o zem, ani sa necítil 8 dní ukrivdený, zabudnutý, ignorovaný, nehodný a nahnevaný na Ježiša, a Ježiš nebol milosrdný tým, že sa mu napokon zjavil.
Možno to celé bolo tak, že Tomáš jednoducho VEDEL, že ak Ježiš žije, tak ho so svojím zjavením neobíde - tak, ako dieťa, čo príde neskoro domov, jednoducho vie, že mama dá jesť aj jemu, hoci ostatní súrodenci už jedli. Veď je mama, nie? A mama vie, koľko má detí! Možnože s kľudom Angličana alebo s úsmevom sangvinika povedal ostatným "Dobre, dobre, teším sa, ale ja si aj tak počkám, kým sa aj mne ukáže", a potom sa spokojne najedol, lebo vedel, že jedného dňa sa predsa ukáže. Možno Tomáš nezviazal Božie milosrdenstvo s tým, či vidí alebo nevidí, ale jednoducho sa oň oprel. Pretože - veď pozná Učiteľa, nie? Je to jeho milovaný, milosrdný Ježiš. A on je Jeho milovaný Tomáš. Ak naozaj žije, tak príde.
 
A ak to náhodou bolo takto, tak potom by som FAKT chcela vedieť byť v Tomášovej koži a povedať "Neuverím, kým".
 
 
 
obrázok: iStock_jgroup