« Späť

Pád

 

Minule som šla električkou na hlavnú stanicu. Sedela som pri okne a pozerala sa na mihajúce mesto. Zastavili sme na zastávke. Naskytol sa mi pohľad. Zachytila som jeden príbeh. Bola som svedkom pádu, pádu malého dieťaťa. Jeho matka kráčala pred ním a rozprávala sa s priateľkou. Padol a ona si toho najskôr nevšimla. Malý chlapček nezačal plakať hneď, najprv sa pozrel hore či mama vidí jeho bolesť. Až keď sa intuitívne otočila, začal plakať. Potreboval jej materinské objatie. Na našej ceste životom veľa padáme, prežívame veľa bolesti a zranení..naše srdce túži po objatí a pozornosti, ktorá uzdravuje. Pozri sa aj ty hore!!! Tam je útecha a objatie...materinské objatie od Tej, ktorá bola a je jedinečnou Matkou, Matkou nad všetky matky. Ponúka Ti svoje objatie, je na Tebe či sa pozrieš hore!
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
To je krásny príklad... Zaujalo ma, že malý začal plakať až keď sa mama obzrela.
Zdá sa mi, že je to tak často aj s dospelými. Tí, čo si myslia, že životom kráčajú sami, budujú si "tvrdé" srdce a nedávajú najavo svoju bolesť. Len keď vieme, že je tu Niekto s nami, odvážime sa prejaviť "plač" a prijať útechu.

Aké vzácne poznanie. Často si myslíme, že tí, čo "neplačú" nepotrebujú útechu. A ono je to možno práve naopak.
Odoslané 29.9.2011 7:08.