Pre najbližších chorého na Alzhaimera je bolestné vidieť, počuť, ako ich milovaný partner a rodič nevie ako sa oni volajú, nevie kde je, ako sa on volá,  ako sa stráca všetko, čo bolo jeho súčasťou.

V Prešove neexistuje ani zariadenie, ani žiadna podporná skupina pre ľudí ktorí žijú s takto postihnutými príbuznými.

Všetko sa to deje systémom pokus omyl.

Osobná asistencia je činnosť neohodnotená, nevážená,podceňovaná.

 Osobný asistent je považovaný skôr za upratovačku, práčku,obliekačku, kŕmičku, žehličku, kuchárku, pekárku, a popri tom len na pár percent za človeka, ktorý by sa mal venovať výhradne postihnutému....

Chápem, že rodina je unavená. A táto odľahčovacia služba sa musí využiť naplno. Veď práce niet, ak sa ti nepáči, že robíš otroka, môžeš stále odísť, je kopec ľudí, ktorí by boli vďační za zárobok 2,58€ brutto na hodinu. ( 2010) Teraz je to asi 2,62 €/ hod.

Veľmi problematickým a tvrdým orieškom je dôvera.

 Manžel chorej manželky, ktorý sa cíti byť zodpovedný za život svojej ťažko chorej manželky, často nenechá osobnú asistenciu jednať a konať samostatne a bez dozoru. 

 Naopak, má tendenciu preverovať každý krok vonku, neváha kontaktovať predávačky v obchodoch za účelom, aby mu podávali informácie typu, ako dlho sa zdržiavajú v obchode, či osobná asistentka nenakupuje náhodou v jej pracovnom čase pre seba, na úkor toho, aby sa venovala osobe ktorej asistenciu vykonáva...

Snaha sledovať miesta pohybu....

Mne osobne to dosť vadilo.

Snažila som sa robiť veci len a len v prospech Magdušky.

Chápem, že 10 ročie s chorým človekom a striedaním osobných asistentiek toho človeka už naučilo radšej byť v neustálom strehu.... aj keď sa tisíc krát presvedčil, že pri mne mať obavy nemusí.

Aby sme sa vyhli Magduškinmu stresu z kaderníctva, začala som ju strihať ja doma, farbiť jej odrastajúce šediny, umývať hlavu..... Zakúpila som pršiplášťové pončo, ktorým sme eliminovali prípadné možnosti pofarbenia ale aj namočenia oblečenia...

Pedikúra, manikúra, masáž chodidiel, cvičenie,tanec, prechádzky,

 Postupne som prichádzala na veci, ktoré by boli dobré, aby sa u Magdušky obnovili.

 Kúpila som fixu  zotierateľnú, ktorou sa dá písať na sklo, a pri roll dorovej skrini na ktorej je zrkadlo, sme začali trénovať s Magduškou niekoľko krát denne uchop fixy a uvoľňovacie cviky s pravým zápästím.

 Kreslili sme spolu, písali haky baky, cvičili ako predškoláci prípravné cviky pre písanie...