1.časť

Všetko sa to začalo 17.10. 2003.

To je dátum, kedy som si založila e-mailovú schránku na sezname.cz, keďže som mala rodinného priateľa za moravskou hranicou a pozval ma na chat tam u nich a už ma nebavilo byť iba inkognito návštevník.

Mojou prvou domovskou chatovou miestnosťou bola mistenosť  Na konci světa ( tam kde se klene duha). Až teraz zisťujem aká to symbolika. Do tejto miestnosti som chodila s ľuďmi z celého sveta. Milenka -slovenka žiijúca v Austrálii, výpravca vlakov Ferdík zo severnej Moravy,  Dalibor z Brna, Blanka z Orlové...emigrant z Čiech žijúci v Kanade.

Niekedy niektorý piatok v apríli 2004, do chatovej miestnosti prišla pani a hneď vo dverách mi adresovala otázku: spýtala sa ma: Otili A nebo B?

Ja jej na to a čo je A a čo je B? Potrebujem to vedieť, aby som vedela o čom mám rozhodnúť.

A/ bolo,pichnúť si všetky lieky čo má doma, ale čo so psom?

B/ bolo, vziať psa do auta a vo vysokej rýchlosti to niekam napáliť.

Ocitla som sa niekde, kde som nikdy nebola. Mala som rozhodnúť o spôsobe smrti niekoho, kto písal písmenká kto vie kde v tramtárii do  počítača.

Ja, ochrankyňa života a smrť takmer v mojich rukách..

Bože, si robíš zo mňa vtipy, alebo čo to má znamenať?

Bol piatok, po pracovnej dobe.

V ušiach mi znelo Otília, Otília, Otília.... akoby som počula Samuel, Samuel, Samuel.

 Nuž som to riskla a povedala: Hovor pane, počúvam.

Posielam teba. Choď.

O.K. Bože, idem

Tak som len na chate napísala, vieš ty čo? Napíš mi kde bývaš, a ráno na stanici sa osobne stretneme a potom ti poviem, ako som rozhodla.

Absolútne mi nevadilo, že mi osoba na druhej strane napísala Mladá Boleslav.

A ja som vo Vranove nad Topľou.

Dhodli sme sa , že ešte z domu pred odchodom upresním o koľkej ma má čakať ráno a na ktorom nádraží.

Cestou z práce som šla okolo cestovnej kancelárie, spýtala som sa, ako sa do rána dostanem do Mladej Boleslavi. Povedali mi, o dve hodiny vám ide autobus, my predávame lístky.

Ale ja nemám peniaze!

Nevadí zaplatíte keď sa vrátite, poznáme vás. To je v poriadku.

 Došla som domov a v rýchlosti som vydávala rozkazy tipu: uterák, zebnú kefku,tašku, papuče... niečo na pitie na cestu... a manželovi som adresovala prosbu, odvezieš ma na stanicu? Nestíham inak na autobus.

To čo povedal manže si pamätám od slova do slova.:

 Dúfam , že vieš kam ideš, ku komu ideš a že vieš čo robíš.

Moja vtedajšia odpoveď je tiež hlboko vo mne: neviem kam, za kým idem, ani neviem čo robím, ale viem, že Boh vie čo robí a ja inak nemôžem, povedala som mu áno. Prídem tak, aby som stíhala v pondelok do práce

Zakýval mi manžel s deťmi na stanici vo Vranove.

To až po rokoch, spoznajúc aj odvrátenú strán internetu, mi prichádza na um všetko možné, čo sa mohlo stať, kto všetko mohol byť na druhej strane a robiť si zo mňa žarty, vydávať sa za niekoho iného.... Vďaka Bohu som vtedy nepočula hlas, ktorý by ma zneistil a odradil od úmyslu vycestovať aj na kraj sveta. Aj po rokoch nekonečne ďakujem manželovi, že sa postaral o naše  vtedy ešte len 4 deti počas víkendu a nebránil mi ísť tam kam ma to ťahalo.