Šťastné a veselé boli Kvetkine Vianoce s babičkou. Tie rána, keď bosá pricupitala do kuchyne a šupla sa k babičke pod teplučkú mäkkú perinu na starom gauči milovala.
Pricupitala aj na Štefana keď mala 4 a pol roka. Potajomky pre babičku zobrala zo stromčeka čokoládku , rozbalila ju a dala ju babičke pod nos a snažila sa dopraviť čokoládku babičke do úst. Už bola babičkina tvár trochu dosť zababraná od čokolády, ale nepodarilo sa dostať ju do úst. Všuchla sa Kvetka pod perinu k babičke a nechápala, prečo je pod tou perinou taká strašná zima. Zbuntošila ostatných doma.
Všetci sa domnievali v pološere, že babička asi krváca a na tvári má zaschnutú krv, kým neodhalili, že to je pozostatok detského zúfalého pokusu nakŕmiť babičku čokoládkou zo stromčeka.
"Vieš si, otili,predstaviť, čo som prežívala? Nikto mi nič nepovedal! Nevysvetlili mi prečo mi berú moju babičku preč. Jednoducho mi vzali moju babičku. Ešte dlho som ju hľadala po kuchyni a čakala som, že predsa vyjde spoza dverí.
Neviem, či preto že zomrela moja babička alebo prečo, začali moji adoptívny rodičia piť.Stále sa vracali neskôr a neskôr a v povznesenej nálade,raz jeden, raz druhý a potom čoraz častejšie obaja. Krik bitka, hádky. Nikdy nebolo dobré to, čo som urobila. Nepoznala som nič iba bitku a prácu, prácu a bitku."
Mne šlo srdce puknúť, keď Kvetka hovorila o tom, ako asi 6 ročná ponosila do pivnice celú fúru brikiet, kým rodičia nasávali v hospode. Nakladala si do vedier po dve brikety , takže naraz zvládla odniesť 4 kusy. Dva schodíky, dlhá chodba, tri schodíky, vysypať, dookola nespočetne krát. Už bola skoro tma, keď ostal pred domom už iba rozťahaný prach z brikiet. Jedna pani suseda Kvetke povedala, že už je skoro tma, aby to len pozametala na jednu kopu a zakryla to niečím, aby do prachu nenapršalo. Celá natešená, že zvládla na svoj vek naozaj obrovské množstvo práce, očakávala rodičov. Ledva stojaci na nohách sa zmohli akurát na krik a výčitky prečo neponosila do pivnice aj prach, a že ráno dostane bitku, že to neurobila, že je lenivá, že nič nerobí a jesť by chcela...večeru nedostala. Poplakali sme si nie raz s Kvetkou, keď som jej načrtla, čo mi naposledy prezradila a kde prestala , aby sme mohli pokračovať vo vyplavovaní dlho skrývanej nevypovedanej bolesti.
