Na otázku čo sa dá robiť s tým, že niektorí ľudia nič zadarmo nerozdávajú, pretože nič zadarmo nedostali by som už v úvode odpovedala asi len tak, že podľa mňa každý človek niečo dostal, určite niečo dostal, pretože Boh niečo dáva každému. „Chyba“ bude možno len v tom, že to ešte alebo neobjavili, alebo sa to báli rozdať. Veď koniec koncov, najväčším darom je úsmev, no nie?

Myslím si, že mám aké také nadanie na matematiku. Netvrdím, že som génius a myšlienky sa mi hmýria len okolo vzorcov, ale určitú časť z matematiky som chápala oveľa lepšie ako niektorí moji spolužiaci. Najprv som doučovala jednu kamošku, a hoci nemám až takú dobrú schopnosť vysvetľovať matiku, robila som čo som mohla a snažila sa jej to vysvetliť. Snaha čoskoro priniesla ovocie a podarilo sa jej písomku napísať lepšie, čo ma veľmi potešilo.

Aj pred nedávnom som dostala ponuku doučovať z fyziky. Prijala som to a teraz, keď sa kamarátky opýtam, že ako na fyzike, tak sa už tvári lepšie so slovami: ,,...ale už to aspoň chápem.“  Práve tieto slová ma dosť potešili a boli tou odmenou, ktorá je najlepšia.

Matematika sa z veľkej miery prejavuje aj v hudbe. Už keď som bola malá, mamina ma prihlásila na klavír. Teraz viem, že ma tam dala preto, lebo Boh vedel čo má so mnou v pláne. A myslím si, že keby nemal konkrétny zámer, asi by som tam tak dlho nevydržala a nezačala by som s organom, pretože niekedy prišli aj ťažké skladby J. Dnes ma veľmi teší, že mojou, síce nie úplne dokonalou hrou, môžem potešiť veľa ľudí.

Na záver by som to teda len zhodnotila. Nechodila som doučovať s tým, že keď mi niečo nedáš, uč sa sama, alebo nechodievam hrávať preto, aby ma obdivovali a chválili, robím to len preto, lebo chcem pomôcť a využiť to, čo mi v prvom rade dal Pán, čo som rozvíjala učením a dlhým cvičením. Je to super pocit, keď viem, že som ľuďom pomohla, alebo ich potešila len tým, čo viem.