Bola to zas jedna z náročnejších hodín v piatackej triede. Celú hodinu vyrušovali, prekrikovali sa, nikto sa nehlásil, keď sa niekto prihlásil, že chce niečo povedať a som ho vyvolala, nikto nepočul čo sa povedalo, lebo všetci sa venovali svojim rozhovorom, pripomienkam, poznámkam na adresu ostatných... jednoducho nekončiaci sa kolotoč.
Vyhlásila som ultimátum: "Každý, kto povie čo i len slovo bez toho aby sa prihlásil a ja som ho vyvolala, dostane poznámku." Wow! Zabralo to! Z hlučnej triedy sa stala skupina hlásiacich sa žiakov, ktorí v tichosti čakali na svoju chvíľu, kedy budú môcť ohúriť spolužiakov svojimi myšlienkovými pochodmi. Ale moja radosť netrvala dlho.
Po usporiadanej chvíľke sa nechal jeden žiak uniesť a hneď reagoval na niečo, čo povedali spolužiaci, ďalší sa nechali uniesť a vyviesť z usporiadanosti a komentovali komentáre komentovaných... bludný kruh zas a znova! Začala som zbierať žiacke knižky, vždy to zabralo na chvíľu. Jedna žiačka sa rozplakala keď som požiadala aj jej žiacku knižku (ale nič nové na svete, táto žiačka vždy plače, niekedy aj celú hodinu, ale musím byť neoblomná, nedať sa obmäkčiť plačom jednej piatačky). Žiačka plakala, žiacke knižky sa hromadili na mojom stole, trieda obmäkčená spolužiačkiným plačom začala vyjednávať, aby som jej dala ešte šancu, blabla. A čo ďalší piati? Aj im mám dať šancu? A už sa nikto zase nehlásil, začali sa prekrikovať a ja som začala hovoriť ďalšie mená aby priniesli žiacke knižky.
A čo teraz? Pravdu povediac, nechcelo sa mi vypisovať 10 poznámok (asi si by sme mali mať nejaké pečiatky s textom, oraziť do žiackej a podpísať). Už bol skoro koniec hodiny, všetci boli pobúrení celou situáciou, ja som si povedala, že musím niečo vymyslieť aby som nemusela toľko písať.
Na protesty niektorých žiakov, že oni vlastne nepovedali nič bez prihlásenia, som povedala, že by to bolo spravodlivé dať poznámky aj im. Pretože hovorili bez prihlásenia. "Dnes si ukážeme aký je rozdiel medzi spravodlivosťou a milosťou. Ak dám všetkým poznámky, to bude spravodlivosť. Ak všetkým odpustím, bude to milosť." Odpustila som všetkým. Ozvali sa drzé hlasy, že ja nikdy nedám poznámky a vždy odpustím. Ale to nie je pravda. Už sa viaceré piatačky pokúšali prosbami (skoro aj hrozbami) a hlavne plačom zmeniť môj názor. Ale nie vždy sa im to podarí.
Spravodlivosť alebo milosť? Konala som správne? Na budúce to už nemienim zopakovať :) Budem písať poznámky, čo i celej triede!
