Blog

« Späť

Ďakujem za mojich rodičov

Ďakujem za mojich rodičov

Mám toľko dôvodov k vďačnosti.

Ďakujem Bohu za jeho dary.

Je ich toľko, že ich nielen nespočítam, ale si asi ani na všetky  nespomeniem.

V jeho dobrote a láske ma Boh obdarúval od malička.

Mnohé si pamätám celkom dobre. Mnohé sa ukázalo spätným pohľadom. Mnohé sa mi ukazuje deň čo deň.

Ďakujem Bohu za mojich rodičov.

 

Som nesmierne obdarovaná mojimi rodičmi. Ako dieťa, v mladosti, v dospelosti. Ešte stále. Aj dnes. Dosvedčujú mi to mnohé udalosti, z ktorých sa to dá jednoznačne potvrdiť. Dnes viem, že jedine tým spôsobom sa mohol vyvinúť môj súčasný pohľad na Boha, na ľudí, na svet. Ešte stále čerpám z pokladov toho, čo som zažila v mojej rodine. Ďakujem Bohu za moju rodinu!

Moji rodičia mi darovali Boha.

Rodičia mi darovali sviatosti:

Ich sviatostné manželstvo, ako podklad všetkého, kde je začiatok mojej - našej rodiny. Ako je to opisované v Písme. Ak sú dvaja ľudia, ktorí sa stretnú, spoznajú, žijú vieru v Boha a rozhodnú sa uzavrieť manželstvo. Ak sú bezúhonní až po uzavretie manželstva - sú nazývaní spravodlivými pred Bohom a ľuďmi, a sú tými, ktorých Boh hojne požehná za ich vieru. To som ešte nikdy tak nevidela. Dnes to viem. Potom, ako som ja prišla na svet, mi darovali sviatosť svätého krstu. Nič "mimoriadne" v tých časoch (1964). Mnohí tak robili - vďaka Bohu - i keď život sa mohol neskôr vyvíjať rôznym spôsobom. Neskôr ma rodičia viedli k prvému svätému prijímaniu, neskôr k birmovke. Podobne aj moju sestričku a neskôr ešte dvoch bratov a jednu sestričku, ktorých našej rodinke požehnal Boh.

Ďakujem Bohu za moju rodinu, v ktorej ma viedol a vychoval!

Ďakujem Bohu za moju maminku! Ako malé dieťa som mala tú česť zažiť moju maminku ako modliacu sa matku a starostlivú manželku, ktorá sa starala o našu rodinu takmer nerozdeleným srdcom. Bola zamestananá, pokým sme sa narodili my dve - ja a moja sestrička. Potom zostala 6 rokov pri nás deťoch, až pokým sme išli do školy. Vtedy začala znova pracovať. Mala na nás čas, čítala nám rozprávky, hrala sa s nami, šila nám šatôčky pre nás i pre naše bábiky. Zhotovovala nám domček pre bábiky a naučila nás, akú cenu má rodina. Mnohé nás naučila, mnohé nám ukázala svojim životom. Učila nás o Bohu, učila nás modlitby, naučila nás o Matke Ježišovej a ukázala nám svoju detsky úprimú, skutočnú vieru v jej pomoc a ochranu. Nosievala Panne Márii kvety na oltár do kostola, modlievala sa ruženec a naučila to aj nás. Panna Mária jej to mnohokrát odmenila svojou ochranou a pomocou. Maminka ma naučila milovať Boha, rodičov, súrodencov, blízkych i cudzích ľudí aj nepriateľov. Maminka ma naučila ma, ako sa odpúšťa, ako sa žije odpustenie. Môj ocko pracoval, oslavoval Boha modlitbou a prácou, miloval nás deti aj svoju manželku. Mal zmysel pre rodinu, mal zmysel pre deti a bol skutočným starostlivým ockom, ktorý chránil a opatroval svoje poklady. Manželku a deti.

Zažili sme mnohé radostné a krásne dni aj roky.

Prešli sme spolu problémami i skúškami.

Nemali sme majetok, mali sme rodinu.

Bývali sme v skromných podmienkach, neholdovali sme módnym výstrelkom a vedeli sme byť spokojní aj s málom. Rodičia nás naučili stáť na zemi na pevných nohách a ísť životom v dôvere a vo viere v Boha. Naučili nás byť vďačnými za dary Božie, žiť to, čo je. Božiu vôľu. Nemali sme iba prechádzky ružovým sadom. Bolo aj mnohé trápenie, väčšie a menšie skúšky. No bol s nami Boh. Chránila a viedla nás Božia Matka. Mali sme milujúcich a starostlivých rodičov. Nechýbalo nám nič z toho, čo sme nemuseli mať.

Po rokoch mi otecko pripomínal sv. Jozefa, ktorý usilovne a s pokorou veľa pracoval, modlil sa a staral sa o svoju rodinu. Pamätám si jeho sklonenú šiju, kedy po mnohých rokoch práce znova a znova začínal svoj deň, skoro ráno, o 4:00h, keď ešte všetci spali, sa on uberal do práce. Nehundral, nesťažoval sa, hoci to v práci nemal vždy ľahké. Pracoval s ľuďmi a ľudia sme rôzni. Nikdy sme nepočuli z jeho úst ohováranie či ponosy na niektorých z nich, ktorí mu neraz dali poriadne zabrať a naučili ho trpezlivosti. Naopak, koľkokrát som sa ja rozčuľovala a ponosovala na niečo podobné, on ma vždy tíšil a hovoril mi, že to nestojí za to, sa s tým zaoberať. Vtedy som nerozumela, bola som príliš netrpezlivá a často som mala pocit krivdy od iných. Ockov príklad niesol ovocie. Až neskôr, niektoré až v dospelosti, som jedno za druhým pochopila a skladala moje puzle dokopy. Až neskôr som dostala hotový obrázok, ktorý ukázal zmysel a hodnotu ockových výrokov a  jeho príkladu života. Ďakujem Bohu za môjho otecka!

Rodina je ten najväčší poklad, aký môžeme dostať od Boha.

Milujúci a starostliví rodičia sú pre deti najdrahší dar!

Ďakujem Bohu za tento poklad!

Prosím Boha, aby mnohým daroval taký vzácny, drahý dar,

aby mnohí mohli poznať obraz lásky Božej vo svojej rodine!

Prosím Boha, aby mladým ukázal, ako žiť lásku vo svojej rodine,

najskôr s rodičmi, neskôr v ich vlastnej, ktorú si azda založia.

+++

Prosím za tých, ktorí nemali možnosť žiť a vyrásť v požehnaní rodiny,

aby im Pán bohato vynahradil všetko to, čo im nebolo dané týmto spôsobom;

viem, verím, že dostanú dary, ktoré im umožnia, aby sa sami stali požehnaním a rodinou iným,

aby našli tú svoju rodinu, ktorú im daruje Pán,

a aby mohli žiť dar spoločenstva rodiny.

+++

Prosím Boha, aby nám požehnal mladých ľudí, ktorí sú schopní a ochotní založiť a viesť rodiny

podľa príkladu Jozefa a Márie!

Nech nám Boh požehná deti, ktoré milujú Boha a svojich rodičov!

Pane, žehnaj naše rodiny!

Prosím Boha aj o povolania ku kňazstvu a k rehoľnému životu.

Nech nám kňazi žehnajú naše rodiny a krstia naše deti!

Ďakujem Bohu za vaše rodiny...

Amen.

 

heart+MK

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Nádherné vyznanie, milá Majka!
Ste Bohom požehnaní...Boh Vás žehnaj aj naďalej!+
Odoslané 20.1.2013 22:20.
A my ostatní, ktorí sme vyrástali v rozháraných rodinách, ak som mala iba mamku dobrú a nábožnú a musela to ukrývať, a boli sme za vieru prenasledovaní od detí a našli sme Pána až v dospelosti? My sme prekliati? My sa namáhame zbytočne? Načo sme teda povolaní k životu? Tak ja už nič nádherné nečakám a radšej idem....
Odoslané 20.1.2013 22:32 ako reakcia na Eva Vráblová.
Ďakujem za krásne vyznanie. Každý máme svoje požehnanie. Každý iné... Vďaka, že si sa podelila o spomienky na tvoju rodinu.
Odoslané 20.1.2013 22:54.
A ja Ti ďakujem, Pane, za tú moju rodinu.
Presne za tú a takú aká bola. Bojím sa priveľmi otvárať takto do éteru. Ale Ty vieš. Vieš že ti ďakujem za mamičku, ktorá ma učila viere, i keď sa musela skrývať. Za babičku, ktorá si vždy stála za svojou vernosťou Tebe a Tvojej Cirkvi. Ktorá ma učila mnohým veciam (ktoré som vtedy nechápala a nemala rada), na ktoré teraz s vďakou spomínam a žijem z nich. Babička mi bola vzorom (ktorý som vtedy ako malé dieťa často aj odmietala), ktorý ma až teraz učí žiť... byť matkou, gazdinkou, Slovenskou, katolíčkou...
Vďaka aj za ocka, ktorého som nikdy nepoznala. Za deda, za bližších i vzdialenejších príbuzných.... A obzvlášť Ti veľmi ďakujem za Tvoju lásku. Ktorá nás nikdy neopúšťala. Ani v ťažkých chvíľach. Ani vo chvíľach, keď sme my boli ďaleko. Keď sme sa báli vyznať Ťa pred ľuďmi. Alebo keď iné veci boli "dôležitejšie"... Vďaka, za Tvoje požehnanie, ktoré bolo stále s nami. A vždy nás viedlo... až kým nás nedoviedlo k Tebe. Veď nás prosím k Tebe - aby sme spočinuli v Tvojej láske. Aby sme sa mohli raz v nebi stretnúť a milovať sa Tvojou nerozdelenou láskou.... všetci. Celá rodina. Amen.
Odoslané 20.1.2013 23:00.
Boh žehná všetky rodiny, všetkých ľudí, nik nie je prekliaty, Boh také veci nerobí. Ale záleží len na nás, ako stojíme o Jeho požehnanie. Či ho v sebe rozhojňujeme, vyhľadávame a bohato rozdávame zo svojich životov na našich blízkych. Božie požehnanie si domov nosíme z každej svätej omše. Náš pán kanonik, ktorý je už u Pána, často hovorieval: radi chodievajte na sv. omšu, nielen cez sviatok, nedeľu, ale aj cez týždeň. Vždy aspoň jeden z rodiny prídite a doneste Božie požehnanie do svojich domovov, má veľkú cenu! Prineste ho všetkým, najmä chorým a trpiacim, ktorí nemohli na sv. omšu prísť. Božie požehnanie sa znásobuje každou prijatou Sviatosťou, lebo vtedy voláme Boha do svojich životov. Zakaždým, keď plníme Božiu vôľu, sme Bohom žehnaní. Keď dobre vychovávame deti, keď si dobre plníme stavovské povinnosti, keď nezanedbávame dobro. Boh nás žehná i cez našich rodičov, i hoci vtedy, keď nás vyprevádzajú na cestu a na čelo nám dávajú krížik. Boh nás žehná v každom človeku, ktorý má v srdci živého Boha Ježiša Krista a je teda v milosti posväcujúcej. Záleží len na nás, ako sme ochotní, vnímaví na toto požehnanie odpovedať svojím životom.
Milá Mária Irmuška, rodina Majky K. ma naozaj utvrdila v tom, že sú Bohom veľmi požehnaní, lebo v jej životnom príbehu som si prečítala to, ako veľmi sa cez jej rodičov rozhojňovala Božia láska, ktorú od Boha prijímali a bohato rozdávali cez svoje skutky, cez svoj život na svoje deti.
Odoslané 20.1.2013 23:38 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Som presvedčená, že Božie požehnanie sa hojne rozlieva na každého. Na každú rodinu. U jedných je požehnanie zjavné - v ich správaní, v ich výchove... Inde ho nie je hneď vidieť. Akoby sa hromadí v dušiach ľudí - detí ... i rodičov. Boh vylieva svoje hojné požehnanie zvlášť na tie Jeho deti, ktoré najviac trpia. Napĺňa ich svojou Láskou, aj keď ju možno ešte nevedia precítiť... Ale všetko to požehnanie nakoniec prinesie ovocie. Aj keď po rokoch "strádania" (čechizmus - keď strádanie znamená aj postupné zbieranie/hromadenie po malých kúskoch) sa nazbiera "dosť", aby sa čosi podstatné v živote zmenilo. A ja som vďačná Bohu, že svojou milosťou takto napĺňal aj rodinu Márie-Irmy. Aj ju samotnú - tak, že teraz ona môže byť zdrojom mnohého požehnania pre ľudí, s ktorými sa stretáva. Aj pre mňa. Vďaka Ti, Pane!
Odoslané 20.1.2013 23:49 ako reakcia na Eva Vráblová.
Ale veď ja nič nemám proti rodine Majky, ani Tvojej ani ničiej...ja sa len pýtam, čo s "deťmi" takých rodín, ako som ja. Ja som sa na svet nepýtala, postavil ma sem Pán a teraz by som mala byť vytrestaná či bitá za to, že ja požehnanie nemám? Mamka ma mala rada a robila čo mohla...A ja? Stala som sa katolíčkou, lebosom túžilapo Eucharistii, stala som sa zasvätenou, i keď tou menej cenenou - vo svete, mohla som robiť v živote len to, čo mi dovolili, učiť, ošetrovať chorých, prekladať a zasa učiť a ošetrovať. Žiadna diera do sveta. Nejakých nežností sa mi dostalo málo a teraz na staré kolená mi aj tzv. "priatelia" viac nadávajú a kárajú ma, ako by ma pred odchodom na večnosť radšej povzbudili. Nuž neviem, či sa Pán "potom" bude na mňa dívať trochu inak.Toto bolí. Ale stačí jedno napomenutie, aby som sem už nepísala, a idem!
Odoslané 21.1.2013 11:25 ako reakcia na Eva Vráblová.
Snažím sa, ale nechápem...
Odoslané 21.1.2013 11:53 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
To nič. Si mladá a pekná a stále máš príležitosť robiť niečo pekné pre Pána. Ja som strila už všetky príležitosti a som na svete zbytočne. Ale to je na dlhé lakte.
Odoslané 21.1.2013 12:11 ako reakcia na Eva Vráblová.
Nik z nás nie je zbytočne na tomto svete. Dokonca ani na zomierajúcej posteli sa nesmieme poddávať zúfalstvu, i keby sme vedeli, že tento deň, čo práve žijeme, je náš posledný. Stále máme možnosť otvoriť sa veľkej Božej láske a čerpať z prúdov Jeho milostí, ktorými nás nadmieru obdaruje. Aj tam môžme spolu s trpiacim Kristom vykupovať svet ako zmiernu obetu za obrátenie hriešnikov...
Pozdravujem Ťa, Mária Irmuška!
Odoslané 21.1.2013 12:20 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Tak to sa teším.Aspoň niekto. V piatok večer som mala záchvat anginy pectoris. Za celé tri dni mi nik nezavolal, nenapísal. Bol tu lekár a povedal, že JIS je plná a musel by ma dať na geriatriu. To som odmietla, lebo to je ešte väčší stres. Mám susedku zdrav. sestru, vždy bývala milá. Teraz doniesla iba lieky a fľašu minerálky. Jej synček napísal na stranu modlitieb, tak sa zopár ľudí za mňa pomodlilo. Teraz chodím po byte.Tak som vlastne natrénovala smrť v samote. Ale plakala som. Za komunizmu, pod hrozbou straty zamestnania som volala kňazov spovedať,zaopatrovať, neskôr som sama smela rozdávať sv. prijímanie za 10 rokov asi 3000.....a ja tu mám zhniť a odpratajú ma hygienici lopatami do handry. Pritom mám zaplatený hrob pri mamičke. Nuž to ma bolí. Tak prepáč, ale keď je človek starý,napadnú ho také veci.Chcela som zaopatriť, volala som na faru ešte pred lekárom, neprišiel nik.
Odoslané 21.1.2013 12:42 ako reakcia na Eva Vráblová.
Milá Mária Irmuška, keď napíšem, že je mi to veľmi ľúto, nič Ti to nepomôže, idem sa radšej modliť. Ale nezabúdaj, prosím, že Boh to všetko vidí a stojí pri Tebe. Aj dnes, v tejto chvíli. Obráť sa ku Nemu cez modlitbu odovzdania sa (i svojimi slovami), tým urobíš úplne všetko, čo len v tejto chvíli môžeš. Neplač, prosím, v náručí Ťa nesie Ten, ktorému si uverila!
Vidíš, aj tu na MK máš sestričky, ktoré Ťa milujú...
Odoslané 21.1.2013 12:52 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
(Asi )Duch Svätý vie, prečo ťa nikto neprišiel zaopatriť! vie, že ešte potiahneš svoju káru ďalej a tvoj čas ešte zďaleka neprišiel!!! Chvála Bohu že chodíš po byte!!! Ja ťa na diaľku objímam tak mocno, až ti kosti praštia. Počuješ to?
Ver, že každá tvoja námaha, láskavosť , každé donesenie Eucharisitie je dobre zaznamenané. Tvoja námaha neostane bez odmeny!!!

Aj teraz, tvoje znášanie samoty, choroby, veď to je normálne, že človeku prídu slzy do očí keď ma namále. Človek je tvor spoločenský! Potrebuje iných. Potrebuje komunikovať.
Ešte že aspoň to PC a internet plnia akú takú barličku komunikačnú!!!

Myslím na teba.

v modlitbách.
Odoslané 21.1.2013 13:14 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Ďakujem za vaše komentáre. Chcela som len ďakovať, nerátala som so smutnými komentármi. My sme to tiež nemali ľahké, verte mi! Len po čase - až potom človek chápe, prečo sa určité veci udiali a aký mali zmysel...A vieme, že všetko je dar, aj to ťažké a smutné. Ja osobne som veľa, veľa v živote plakala... Vždy som túžila iných zmieriť, lebo som nemohla vystáť hádky. A aj doma ich bolo nie málo! Každý človek má problémy a ťažkosti na zemi, inak by sme žili v nebi! Len jedno je dôležité: čo s tým urobíme! VŠETKO úplne všetko môžeme premeniť na zlato nebeské! Prenasledovanie, ťažkosti každého druhu! Alebo to premeníme na blato... je to len na nás. Nás učili VŠETKO obetovať za iných, alebo za tých, ktorí to potrebujú... No tie veci, ktoré boli odtrpené, obetované, nie sú na písanie pre verejnosť, lebo môžem písať iba o sebe, o tých iných mi chýbajú autorské právaemoticon Nie vážne. Ak obetujem, tak je to len moje a Božie, rozumiete mi?
Odoslané 21.1.2013 21:43.
Odoslané 21.1.2013 21:47 ako reakcia na Eva Vráblová.
Prepáč akýsi druh "duchovnej závisti", ale som po čerstvom ataku anginy pectoris, a tak ma napadlo všeličo, aj to že umriem a na čo bol môj život. A presne o to ide- o tom obetovaní za koho-tohonepíšem, lebo by to bola devalvácia. Rozumiem!
Odoslané 21.1.2013 21:51 ako reakcia na Mária Künzl.
Moje ťažkosti a kríže som niesla so svätými... veľa som čítala, aj čítam, a veľmi mi to pomohlo aj v minulosti aj teraz. Veď nikto, kým žije, nie je bez problémov a krížov, ani ja nie. Mnohé som si naložila sama svojou nerozumnosťou, anebolo ich málo, iné mi prišlo niesť od iných. Nepísala som o nich, lebo boli a sú mojou cestou spásy s mojimi najbližšími. Rozumie sa. A aj keď sa dnes úplne všetko vykváka a vyobrazí, že človek už nemá čo "vyzliecť", ja moju dušu nevyzlečiem. aj keby som sa bola narodila do rodiny akejkoľvek, verím, že by mi sa Boh dal spoznať a nájsť. Keďže mi bolo veľa dané, o to väčšia je aj moja zodpovednosť - kto veľa dostal, od toho sa bude veľa žiadať - ja sa skôr musím obzerať, aby som zistila, ako môžem byť iným k spáse...nie je to vôbec ľahká úloha...je to veľká zodpovednosť. Ale ja verím, On mi pomáha, bez môjho Boha nie som ničím...
Odoslané 21.1.2013 21:57.
Mária prosím nehnevaj sa, nemusíš sa za nič ospravedlňovať, keby si vedela, ako veľmi ťa Boh miluje, plakala by si od radosti!!! Práve pre tvoje utrpenie a tvoje kríže, najdrahšia!!! Modlím sa za teba a si v mojom srdci nesená k Bohu vždy, keď s ním hovorím...
Odoslané 21.1.2013 22:00 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Čítala som knihu o stratení nádeje, od protestantského pastora, bola veľmi dobrá, písal o tom, aké je nebezpečné, keď naša nádej upadá, nazval to vlečenou nádejou, my si to ani tak neuvedomíme a ocitáme sa v dôsledku toho na pokraji síl... No ak nevieme, čo nám berie sily, nemôžeme proti tomu nič robiť! To je ten problém! Preto potom mnoho trpíme bez radosti a bez sily...Inak by bolo bremeno kríža a jarmo, ktoré nesieme ľahké, ako hovorí Písmo... a Teraz čítam knihu od Francois Xavier Nguyen Van Thuan - o nádeji - nádhera! Ale ťažká náhera... píše o tom, že všetko je Božia vôľa! VŠETKO! Nie preto, aby nám nakládol na plecia kadečo, ale aby nás k sebe pritiahol... aj krížom. Bol to Biskup z Vietnamu, 13 rokov väznený politickým systémom vlastnej krajiny, napísal veľmi pekné myšlienky o nádeji... Písal hlavne kňazom, ale dá sa to prijať aj vo svetskom živote. Ako všetko. Niektoré vám napíšem, je to v nemčine, v slovenčine som to zatiaľ nenašla. Bol väznený v samotke, verím tomu, že Boh bol s ním...veľa trpel...už nežije.
Odoslané 21.1.2013 22:14.
A ešte jedna relatívne nová blahoslavená - Chiara Luce - mladá dievčina, Fokolárka, zomrela na rakovinu, úžasná osobnosť! počúvala som o nej prednášku v rádiu Horeb - normálne človek ožije, aká radosť z toho ide, čo o nej hovoria! Aj z toho niečo pozriem. Do posledného dychu bola radostná a tak veľa trpela! Pre mňa je to veľmi povzbudzujúce, potom to aj ja skúšam robiť podobne...samozrejme nedokonale, ale dokonalé nikto nežiada - len spojiť sa vždy s Ním, Ježišom, viac nič...ostatné urobí On... veď my sme bez Neho menej ako prach, tak slabí...
Odoslané 21.1.2013 22:19.
Ukazujem 1 - 20 z 22 výsledkov.
z 2