Christopher Evan Longhurst

Čítať jazyk umenia z pohľadu Západu

Katolícky symbolizmus v byzantskom umení

Christopher Evan Longhurst *

Táto úvaha je o byzantskom umení, ako je vnímané a chápané z pohľadu západného
myslenia. Zaoberá sa byzantským umením, ktoré vystupuje ako obrazové vyjadrenie vložené v každom aspekte svojej kultúry. Preberá na seba predovšetkým náboženský kontext a to tým, ako sa stáva funkčným a zároveň je používané ako nástroj pre výučbu doktríny a inšpiráciu oddanosti na začiatku Kresťanskej cirkvi v Rímskej ríši.

Vplyv byzantského umenia v západnej kultúre po páde Ríma (476 p.K.) nemožno podceňovať. Na prvý pohľad však sa však západnému oku javia východné obrazy zvláštne, neprirodzene alebo dokonca abstraktne. Teológ John W. Dixon ml. poukazuje na to, že sa skladá z "vysoko sofistikovanej manipulácie povrchu pre svojrázne nábožné účely" (Diane Apostolos-Cappadona: Umenie, tvorivosť a svätosť, s. 287). Táto svojráznosť, mnohokrát nepochopená západným myslením, je podstatná pre pochopenie špecifického štýlu umenia, ktorý je hlboko katolícky a ovplyvnený silnou nábožnosťou.

Prvý dojem z byzantského umenia je pre západné oko taký, že často núti pozorovateľa pozerať iným smerom, vnímať ho ako nezaujímavé, nepríjemné alebo dokonca problematické. Ľudské postavy vystupujú ako neskutočné, tuhé a rovné. Ich časti tela sú skreslené a ich pohyby ťažkopádne, s malým náznakom pohybu alebo zmeny. Slávnostné, frontálne obrazy ľudských tvárí sa vyznačujú mandľovými tvarmi s veľkými, tmavými očami pod zaobleným obočím, malými ústami a dlhými úzkymi nosmi. Scény sú často len náznakové, napriek tomu, že vyjadrujú náboženské motívy známe pre západné myslenie. Všetky tieto funkcie nie sú v žiadnom prípade náhodné a nejde tu o odchýlku
zo zamýšľaného byzantského kánonu. Naopak, toto použitie je úplne zámerné.

V expresívnom spôsobe symbolickej obraznosti sa byzantskí umelci žiadnym spôsobom nepokúšajú kopírovať ľudské postavy z hľadiska telesnosti. Namiesto toho sa snažia vyjadriť formy, ktorými naznačujú teologický význam a vyzdvihujú duchovnú realitu nad telesnou. Preto je telesná povaha transformovaná tak, že postavy zosobňujú naštylizovanú podobu s dôrazom a nadsádzkou za účelom dosiahnutia vyvýšenia nebeskej sféry nad pozemskou. Tváre sú rozdelené do určitého stupňa, ale zároveň majú navzájom idealizovanú zhodu, a tak sa každá vo veľkej miere podobá tej druhej. Telá sú zámerne pretiahnuté a sprevádzané štíhlymi nohami a malými pätami za účelom zobrazenia postáv ako duchovných bytostí, ktoré sú povznesené a zbožštené. Pozadia sú typicky maľované do zlata a reprezentujú večnú prítomnosť žiarivého jasu, ktorý preniká pozemskú dimenziu času a priestoru.

V podstate je byzantské umenie vytvorené na povznesenie ducha a nie na uspokojenie zmyslov, a preto sa vzdáva logiky „mimesis“ za účelom otvorenia očí pozorovateľa k neviditeľnému slovu Ducha. S malým ohľadom na zásadu „mimetic“, uchováva metafyziku umeleckej formy v najvyššej vážnosti, neusilujúc sa o fyzickú podobnosť, ale radšej o zmysluplnú podobu náboženského významu, v ktorej sa odzrkadlí teologická domnienka. Každá práca je „opus metaphysicum“, začiatok božskej imanencie.

Okrem obrazového stvárnenia je byzantské umenie vnímané ako náboženská a katechetická výučba, cez ktoré sa vyučuje kristológia, mariológia a hagiografia v úcte pre výtvarné umenie v liturgii. Môžeme ho vnímať taktiež ako „maľovanú homíliu“. K dosiahnutiu tejto posvätnej funkcie obraz predpokladá rozlišovanie, v ktorom sú odkryté tajomstvá kresťanskej viery. Na základe semiotiky sa upriamuje pozornosť pozorovateľa na vnútorný význam, teda na pravdy kresťanstva, ktorý umožňuje hovoriť jazykom vtelenia cez vizuálny prostriedok, zistiť „vnútorný princíp“ (logos) cez obraz. Zmysel transcendencie sa prenáša tým, že sa apeluje na duchovné oko, na kontemplatívny pohľad pozorovateľa.

V byzantskom umení je význam obrazu oveľa dôležitejší než predmet exteriéru v porovnaní so západným zobrazením spoločnej náboženskej témy ako je napríklad ukrižovanie s jeho byzantským ekvivalentom. Zatiaľ čo západný umelec by chcel zdôrazniť fyzické utrpenie Krista a emócie divákov, čím by sa scéna stala reálnou z hľadiska telesnosti– dokonca až v prehnanej miere, byzantský umelec by vyjadril teológiu udalosti, význam Kristovej výkupnej smrti v Božom pláne spásy, skôr než jeho
historickú skutočnosť alebo prirodzenosť týchto bytostí. Tento realizmus je nemysliteľný v byzantskej tradícii. Na rozdiel od figurálnej maľby na Západe, byzantská technika vyzýva k racionálnemu diskurzu používaním symbolov, ktoré nie sú preložiteľné do logických konštrukcií alebo do slovných výrazov. Vyobrazenie Božej prítomnosti prostredníctvom obrazovej formy je inteligentné a efektívne v najvyššom stupni. Je intenzívnejšie ako západná figurálna maľba a zámerne tu absentuje prirodzené zobrazenie. Tak súperí charakter teológie obrazu bez sociálnej konštrukty, príkazy charakteru alebo
kód verismo.

Earle J. Coleman, profesor filozofie a náboženstva na Univerzite Virginia Commonwealth, zdôrazňuje výraznú silu tohto umenia: "Ak sa chcete plne konfrontovať s jedným z týchto portrétov, je dôležité zažiť „ja – ty“ stretnutie, počas ktorého sa zapojí hlava jedného skrz prítomnosť namaľovanej postavy, tvárou k tvár, a druhý „stretáva“ postavu, ktorej duch zosobňuje namaľovaný obraz“ (Kreativita a duchovnosť, suny, 1998, s 24). Coleman sa dotýka skutočnosti, že nie je ľahké zostať nepohnutý a oddelený od byzantského obrazu pri jeho prezeraní. Má v sebe moc priťahovať pozornosť.

Ďalší cieľ tohto umenia je posvätný, prebudiť dušu silou zjavenia a prísľubom spásy. Dochádza k preniknutiu do duchovnej prítomnosti, úplne neodolateľného pozvania k inakosti a k začatiu vnútorného dialógu. Toto umenie oslavuje podstatu formy a nie formu hmoty, a tak sa pozorovateľ stretáva so samotnou existenciou - s Bohom, s Bohom v Trojici.

Napriek umeleckým rozdielom medzi Východom a Západom, je zaujímavé si všimnúť, ako byzantské umenie silno ovplyvnilo majstrov rannej renesancie a ako sa jej črty objavujú v rôznych ranných dielach týchto umelcov. Mnohí z najväčších umelcov, pod záštitou rímskej cirkvi, obdržali ich silu práve z tejto východnej tradície. V diele od Duccia je rozpoznateľný jasne byzantský pôvod.

Byzantský vplyv je tiež evidentný v mnohých dielach od Giotta ako je Stefaneschi Triptych, v ktorom je Kristova tvár zobrazená výrazne byzantským výrazom. Taktiež je tvár Márie v diele „ Zvestovanie“ od Simone Martini veľmi podobná s dielom Cambrai Madona počas neskorého byzantského obdobia.

V dôsledku byzantských vplyvov na západnú kultúru sa veľa z postkonštantínskych kostolov v Ríme výrazne zdobilo podľa byzantského umenia. To bolo kvôli potrebe Západu osvojiť si v oblasti umenia rovnakú posvätnú funkciu pedagogiky a oddanosti. Na rozdiel od západného umenia, osobnosť umelca nie je v byzantskej tradícii rozpoznateľná.

Byzantské umenie si vo veľkej miere požičalo zo symboliky z predkresťanskej tradície. Dixon
poukazuje na to, ako si "vybudovalo symbolickú slovnú zásobu, ktorá by mohla ukázať širšiu škálu rozpoloženia duše než ako bola kedykoľvek predtým". Mnohé z týchto symbolov pochádzajú z explicitných alegórií, ktoré sa vyskytujú vo Svätom písme v hebrejskom jazyku.

Byzantské umenie sa hlboko zakorenilo v zameniteľnosti myšlienok „pulchrum, bonum a verum“ cestou zrelosti do vlastnej estetickej teórie. Jeho ideál spočíva v odhalení v ikone (z gréckeho e¦kæn– eikōn “obraz"), čo je odrazom Božej krásy, dobra a pravdy prostredníctvom nádhery Božieho obrazu, ktorý má svoj vzor v Božskej osobe Syna. Vzhľadom k tomu existuje v osobe Ježiša Krista dokonalá harmónia týchto troch vlastností, a tak nie je v byzantskom umení žiadna vlastnosť zrozumiteľná bez ostatných. Preto ak je Božie spasiteľské dielo realizované skrz vtelenie, potom je nádhera Boha vnímaná v byzantskom umení v obraze Krista. Byzantské umenie má teda svoj základ v Božstve Ježiša Krista, v obraze Boha v Synovi, a nie v ľudskej prirodzenosti Krista, a tak je pozorovateľovi dopriate v takom obraze uzrieť samotnú svätosť Boha.

Vzhľadom na posvätný charakter tohto umenia sa z neho odvodila celá teológie ikonografie. Rovnako ako pri západnej abstraktnej maľbe, reprezentujúc výslovne náboženský tón, je pozorovateľ schopný rozoznať význam nad rámec toho, čo vidieť navonok. Tak je posvätná vlastnosť tohto umenia aktualizovaná podľa toho, ako dielo upriamuje srdce a myseľ k súčasnej realite. To sa stáva miestom duchovnej skúsenosti, transcendencie a prostriedkom na získanie milosti. Prostredníctvom procesu pozorovania a rozjímania prispieva k vývoju skutočností v duchovný rozmer, a tým prispieva k realizácii konečného osudu ľudstva. Preto má aj eschatologický vedľajší význam, ktorý predstavuje posväcujúce dianie premenenia. Táto poskytuje viditeľné sily duchovného života, zduchovnenie materiálu a uskutočnenie procesu vtelenia Božieho Ducha v telesnom svete, robiac ho rozoznateľným a pokiaľ je možné aj zrozumiteľným.

Napokon, medzi najcharakteristickejšie črty tohto umenia patrí aj skutočnosť, ako sa mu podarilo zostať až dodnes aktuálnym. Od svojho vzniku v hlavnom meste Konštantínopole počas ranného štvrtého storočia prežilo viac ako 1700 rokov bez výrazných zmien po súčasnosť. Táto vlastnosť sa očakáva, pretože ako Dixon tvrdí: „posvätné neprináša zmenu alebo nepodáva výklad a jeho starobylosť sa stáva jeho posvätnosťou". V súčasnosti zostáva byzantské umenie jedným z najsilnejších a najpravdivejších umeleckých vyjadrení katolíckej vervy. Je fundamentálne teologické, vysoko symbolické, nasýtené metafyzickou intenzitou a preniknuté odkazmi smerom k abstrakcii. Najdôležitejším zostáva i naďalej skutočnosť, že je jedným z najväčších obrazových prostriedkov poskytujúcich chválu a slávu Boha a jedným z najviac autentických vizuálnych prejavov viery, odhaľujúc cestu k ľudskému spaseniu skrze moc obrazu. Vyjadruje zušľachťovanie katolíckych myšlienok, žiariac prostredníctvom svojej duchovnej krásy v nádherných dielach, ktoré zdobia nielen
veľké baziliky Ríma, ale mnoho z nádherných kostolov v iných krajinách, ktoré kedysi boli po celej Rímskej ríši.

Na druhý pohľad a po starostlivom zvážení nie je ťažké vidieť, ako abstrakcie v byzantskom umení vyvolávajú pocit duchovného vyvýšenia, aby prepožičali jeho postavám a scénam dotyk Božieho oslávenia. Vskutku je všetko úplne zámerné.

* Doktorát v odbore teológie, Angelicum, Rím

Preklad Veronika Knežovičová a redemptoristi Bratislava