úvaha

Pápež Benedikt – ako čítať Bibliu



Pred časom vyšiel druhý diel pápežovej majstrovskej štúdie o Ježišovi. Prvý diel, ktorý vyšiel pred vyše troma rokmi, sa
zaoberal Ježišovým verejným účinkovaním a ohlasovaním. Druhá časť sa koncentruje na udalosti Pánovho utrpenia,
smrti a zmŕtvychvstania. Tak, ako to bolo v prvom diele, aj teraz pápež v krátkom a jasnom úvode vysvetľuje, akú
metódu sa rozhodol pri spracovaní materiálu používať. Jedna z fascinujúcich vecí, ktoré pápež v knihe ukazuje, je
motív, ktorý za posledných 30 rokov rozvíja. Pápežovi ide o to, aby sa odborníci biblisti pri výskume posunuli aj
ďalej za hranice historicko – kritickej metódy. Tá by nemala byť jedinou a výlučnou metódou.

Korene tejto metódy siahajú až do 17. a 18. storočia, k dielam Barucha Spinozu, Hermanna Samuela
Reimarusa a D.F. Straussa. Tento prístup bol adaptovaný a rozvinutý predovšetkým v protestantských kruhoch
v 19. a na začiatku 20. storočia odborníkmi ako Julius Wellhausen, Albert Schweitzer, Rudolf Bultmann a

Gerhard von Rad. Pápež dal povolenie aj katolíckym odborníkom používať historicko – kritickú metódu
pri analýze Biblie, keď v roku 1943 vydal encykliku Divino Afflante Spiritu. Následne sa objavila celá
generácia šikovných katolíckych historických kritikov: Joseph Fitzmyer, Roland Murphy, Raymond E.
Brown, John Meier a ďalší. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať o tejto komplikovanej metóde, že sa
snaží hlavne o to, aby odhalila pôvodný zámer ľudských autorov Biblie, keď sa prihovárali pôvodnému
publiku. Snahou je napríklad zistiť , čo chcel komunikovať prorok Izaiáš tým, ktorým pôvodne písal svoj
text. Snaží sa napríklad pochopiť to, čo izraelská komunita v piatom storočí pred Kristom očakávala,
v čo dúfala a čo bola schopná počuť. Snaží sa medziiným zistiť aj to, aký teologický zámer mal Matúš
a Ján, keď komponovali svoje evanjelium. Preto je historická kritika veľmi citlivá na kultúrne, politické
a náboženské prostredie, v ktorom pôsobil biblický autor a tiež na literárne druhy, ktoré sa autori
rozhodli použiť.

Bolo by hlúpe poprieť hodnotu historicko – kritickej metódy. Keď ju použili zodpovední a verní
odborníci, prinášala neuveriteľné ovocie. Jednou z hlavných predností je to, že osádza našu interpretáciu
Biblie do bohatej pôdy dejín. Hebrejská a kresťanská Biblia nie je napísaná dominantne v mytologickej
forme. To znamená, že nepodáva nadčasové a nehistorické pravdy, ale skôr správu o vzájomnom vzťahu
medzi Bohom a skutočným národom, ktorý trvá v priebehu storočí. V tomto zmysle nám historicko –
kritická metóda umožnila vidieť poza pokrivené vrstvy interpretácie, ktoré boli tradíciou považované za
pravdivé a vrátiť sa k pravde samotných textov a k spôsobu, akým boli pôvodne čítané. Opäť a opäť vo
svojich spisoch pred tým, ako sa spal pápežom, ako aj potom, Jozef Ratzinger potvrdzuje trvalú hodnotu
tomuto prístupu k Písmu.

Avšak nezabudol spomenúť aj tienisté stránky tejto metódy a následne upozornil na
nebezpečenstvo jednostranného používania tejto metódy. Prvý problém, na ktorý upozorňuje, je práve
to, že metóda sa sústreďuje výlučne na úmysel ľudského autora. Môže preto ľahko prehliadnuť úmysel
a činnosť Božského autora Písma. V každom prípade, katolícka teológia nemá naivný pohľad na
Božského autora, ktorý by jednoducho diktoval svoje slová človeku, ktorý by bol len akýmsi nástrojom
podobným robotovi. Napriek tomu však tvrdí, že Boh inšpiroval celú Bibliu, to znamená, že je veľmi
reálnym spôsobom hlavným (primárnym) autorom biblických kníh. Z tohto tvrdenia vyplýva to, že

Biblické knihy ako celok spolu súvisia a môžeme v nich vybadať určité vzorce a trajektórie, všetky majú
svoj začiatok v úmysle nadprirodzeného protagonistu. Výrazné obmedzenie historicko – kritickej metódy
je to, že pri svojom prílišnom zameraní sa na ľudské autorstvo má tendenciu v najlepšom prípade
ponúkať zmes textov, ktoré majú nejasný súvis, pričom každý text je tu so svojou vlastnou
obmedzenosťou a významom. Takže inými slovami, už vieme, o čo išlo Izaiášovi a o čo išlo autorovi knihy
Jób a aký úmysel mal Marek a Pavol – ale nevieme, aký úmysel má Boh vo všetkých týchto knihách
Biblie.

Druhé podobné obmedzenie spočíva v tom, že historicko – kritická metóda pri svojom výraznom
skúmaní významu biblických textov v čase, keď boli písané, má tendenciu nechávať ich zamknuté
v dejinách, a preto neschopné prihovárať sa nám v priebehu storočí. Môžu sa objaviť fascinujúce
pravdy o tom, čo znamenali žalmy pre svoje prvé publikum, ale ak neobjavíme, skrze Božieho Ducha,
čo znamenajú pre nás dnes, ostávajú iba starovekými básňami. To je dôvod, prečo chce pápež Benedikt
znovu prinavrátiť do hry takzvanú „teologickú hermeneutiku“, ktorú môžeme používať spolu s historicko
– kritickou metódou interpretácie. Tento teologický prístup je podobný metóde, ktorú používali
cirkevní otcovia pri vysvetľovaní Písma. Tá berie veľmi vážne vnútorný súvis Biblie, ktorý má svoj
pôvod v Božskom autorstve a predpokladá sa aj to, že Božie slovo je stále osvetľované teologickou,
dogmatickou a spirituálnou tradíciou Cirkvi. V skutočnosti pápež Benedikt ponúka svoju vlastnú štúdiu
Ježišovej osoby, tento raz sú to už dva diely. Je to plod práce s historicko – kritickou metódou, ako aj
s teologickou metódou, čo predstavuje určitý model pre budúcich biblistov.