« Späť

Na kopci

Na kopci

Pokračovanie mojich príbehov zo života

Nádvorie so starým orechom, pod ním vytvorený altánok; hospodársky dvor, ktorý tvoril chliev pre brava, kozy, kurence, búda pre psa;  malá ovocná záhrada s drevárňou,  s hojdačkou na zavesenie, jabloň s hojdačkou na reťaziach,  drevená hojdačka postavená v strede záhrady, rebrík opretý o schody vedúce na povaľ – tvorilo prostredie, kde sme sa deti z ulice schádzali a mohli sa nekontrolovane venovať svojim hrám. Horná záhrada  nad kopcom, s vysadenými  agátmi – sad aj sadenicová záhrada, bola pre nás tabu, aby sme deti nepošliapali úrodu. Bol to pre nás všetkých nepísaný zákon. Nakoniec priestor, ktorý sme tu dole mali, nám stačil na uskutočnenie našich detských fantázií. Oproti nášmu domu bol ďalší kopec, vysadený so šípovými ružami, hore záhrada s čerešňami, marhuľami, jablkami hruškami – nikým nestráženými, vedľa   poľa   s cukrovou repou,   chlapci mali priestor, kde mohli hrať  futbal.  Bolo to tolerované, s upozornením, že sa musí chrániť úroda. 

Hrávala som sa s deťmi  z ulice, rovnako s chlapcami ako s dievčatami.  Boli to spoločné hry s bábikami,  na chytačku, skrývačku, vybíjanú, guľky, na budovanie  „jaskýň pre pračloveka“... 

Hry na našom dvore boli  pre nás, deti, atraktívne, lebo nikto nás nenapomínal.  Oteckovi nevadilo, keď na dvore objavil nejakú jamku na navyše, že musel opravovať polámaný plot, bránku drevárne, že našiel rozhádzané polená,  viac ohryzkov z jabĺk, kôstky z čerešní či sliviek, ktoré musel po nás upratať. Bol rád, že vedel, že nie som sama. Ale samota mne samej vadila. Páčil sa mi život v slobode, nikým nekontrolovaná, nenapomínaná, žiadne medze mojej fantázii, ale chýbali mi starostlivé ruky mamičky, objatie, pohladenie, milé slová a to až tak, že som si ju chcela predstaviť, ako by vyzerala teraz pri šporáku. Hovorili, že sa na ňu podobám.  Zaviazala som si čiernu šatku, podišla som k zrkadlu a uprene som sa na seba zahľadela, tak, že sa mi vybavila tvár mamičky.

Rozžialilo ma to natoľko, že som viac už tento experiment neopakovala. Rozhodla som sa, že pri spomienke na mamičku sa radšej budem pozerať hore a pomodlím sa za jej pokoj v nebi.  

Zverila som sa s týmto aj priateľke Alicke a povedali sme si, že sa budeme modliť za moju mamičku spolu.   

S  Alickou sme chodili k hrobu mojej mamičky a nosili sme tam kvety. Aj Alicke sa táto činnosť páčila a sľúbila som jej, že keď zomrie jej mamička, aj ja s ňou budem chodiť s kvetinami na hrob jej mamičky.  Jedného popoludnia sme sadili sirôtky na hrobe mojej mamičky, a tak sme sa pohrúžili do práce, že sme nezbadali,  že sa stmieva. Rozbehli sme sa k bráne cintorína – bola zavretá. Na konci cintorína bol domček, v ktorom býval hrobár s manželkou.

 

Zaklopali sme na dvere. Spoza dverí zaznel mužský hlas:

- Kto je tam

- Anci a Alicka.

- Z ktorého hrobu?

- Nie z hrobu, my sme boli sadiť kvety na hrobe mamičky.

- Akej mamičky?

- Lázárovej.

Dvere sa otvorili, objavil sa hrobár so zdvihnutou rukou s čakanom v ruke. Jeho manželka ho chlácholila a vysvetľovala mu, že sme to my dve dievčatká, z nich jedna sirota. Opýtala sa nás:

- A to sa nebojíte takto večer samé v cintoríne?

- Nie, my sa nebojíme. Nás chránia anjeli strážni, Panna Mária a moja mamička v nebi.

Dobre to dopadlo, s napomenutiami, že  sa nesmieme tak neskoro potulovať,  a tobôž nie v cintoríne. (Pán hrobár trpel halucináciami a mal už viac nepríjemných historiek za sebou.)

Priateľstvo s Alickou malo priaznivý vplyv na nás obe. Alickini  rodičia boli spokojní, že Alica je v dobrej spoločnosti (mala som vzornú výchovu slušného správania od otecka), mne sa u nich  občas ušla  pochutina pripravená pre deti. Vždy, všade sme sa vedeli podeliť o všetko. Naše spoločné hry, ako by ich režíroval niekto tretí, boli vždy zladené v súlade, obidve sme sa radi modlili a v našich slovníkoch nechýbali „ďakujem“, „prosím“ a „odpusť“.  

Obr. : google

Text.: Anna Václavová