Skutočný príbeh

Každý rok v júli  sme sa stretávali celá rodina (6 súrodencov aj s rodinami) na oteckove narodeniny. Najstaršia sestra Helenka zomrela počas vojny. O 11 rokov starší brat Micu býval u tety v Gelnici, 19 ročný emigroval do Západného Nemecka.

Súrodenci spomínali na radostné detstvo, medzi iným aj na to, že keď niektorý z nich niečo vyviedol, ako ich otecko všetkých postavil do radu a vyfackal. V ich podaní mne to pripadalo  ako najkrajší a najväčší  prejav lásky. Bola som nešťastná, že mňa nikto tak nemá rád, lebo som ešte nedostala žiadnu facku.

Pochopila som, že otecko ich uštedril mojim súrodencom, keď niečo vyviedli. Skúsila som to. Moje vyčíňanie sa vystupňovalo do takého štádia, že otecko ma zovrel  v náručí a povedal:

-        Keby som nebol sľúbil tvojej mamičke, že ťa nikdy neudriem, tak by si teraz dostala riadny výprask. 

-      To preto, že ty mňa neľúbiš. Mňa nikto nemá rád, lebo mi ešte nikto nedal žiadnu facku.

-      Dieťa, drahé, facka nie je prejav lásky. Tá je tak   ako bitka,  za trest, keď už nezaberie slovné napomenutie.

Opísal mi, aké je zložité posúdiť mieru viny, keď je na nej účastných viac  šantivých detí.  Otecko mi to dokázal vysvetliť tak, že ako 5 ročná som to plne pochopila. Napriek tomu, po čase, kedy som porovnávala z rozprávania detstvo svojich súrodencov a moje,  ma pochytila sebaľútosť   a rozhodla som sa, že pôjdem „do sveta“.

 Rozmýšľala som, kde budem bývať,  čo a ako  si so sebou zoberiem. Čakan  na vykopanie jaskyne bol  veľký a priťažký, lopata priveľká.  Nakoniec som sa rozhodla, že si postavím chatrč z kameňov a budem v nej bývať ako pračlovek.  Z mamičkinej šatky som si spravila batôžtek, zabalila som si krajec chleba, pol litra mlieka a vybrala som sa do sveta.

 Došla som k prameňu na kraji lesa, napila som sa vody a rozhliadla som sa po kameňoch, z ktorých si postavím chatrč. Nebolo ich dosť takých, ktoré by som uniesla. Vzdala som to, zjedla som chlebík s mliekom a znovu som hľadala kamene v lese. Najedla som sa čučoriedok, ale stavba chatrče veľmi nepostupovala. Dostala som zase hlad a pobrala som sa domov.

Taký strach v oteckových očiach som dovtedy nevidela.

-      Kde si bola?

-      Vo svete.

-      Vo svete? A kde?

-      Pri lesnom prameni, kde chodievame opekať slaninku.

-      A čo si tam robila?

-      Porozprávala som mu ako som sa vydala do sveta a ako sa mi nepodarilo postaviť chatrč a ako som pocítila hlad a  vrátila sa domov.

-      A prečo si chcela ísť do sveta?

-      Lebo mňa nikto nemá rád. Mne je smutno samej doma.

-      A tam by si bola s kým?

-      So svetom. A boli by tam so mnou aj  mamička, Ježiško a Panna Mária.

-      Dieťa moje, ale Ježiško a Panna Mária sú pri tebe všade, kde práve si.  

To som už chápala, aj keď boli neviditeľní, lebo boli v nebi,  kde aj moja mamička odišla a ja som ju odvtedy viac nevidela.

-      A na to si nepomyslela, že  ako by bolo smutno mne a ostatným bez teba? A všetci ťa máme veľmi radi. A ja,  najviac, ale musím chodiť do roboty, aby sme mali peniažky na živobytie.

-      Aha!?

Musela som sa vyrovnať so situáciou, že som milovaná, kdekoľvek sa nachádzam, i keď som sama a bez facky.

Anna Václavová

Obrázky: Súkromný album fotografií + google