« Späť

...sviatky LÁSKY...

...sviatky LÁSKY...

Sviatky najväčších tajomstiev našej viery sa blížia. Pôst pomaly, ale isto vrcholí. V hĺbke srdca odkrývam tajomstvá Lásky. Lásky, ktorá zašla najďalej, ako mohla. Až na kríž. Veľkonočné trojdnie? Ako často ho len tak preletím? Túžim po hlbšom ponorením sa do najväčšieho tajomstva, ktoré mi dáva moja viera v Krista?

         Zelený štvrtok. Len dávna tradícia či niečo viac? Tento deň je pre mňa dňom lásky. Lásky, ktorá sa znížila k našim špinavým nohám, aby sme mohli tak robiť aj my. Prečo? Lebo miluje. Miluje do krajnosti. Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1) Predstav si situáciu, že sedíš s Ježišom vo večeradle a On sa ku tebe skloní, aby ti umyl nohy. Ako by si reagoval? Zažila som podobný okamih. Cez sviatky minulého roka. Najplnšie prežité dni, v kruhu milovaných. Bolo to v maličkej filiálke, kde dal duchovný otec možnosť, že kto chce, môže prísť a prijať tento dar. Najprv som sa veľmi zdráhala. V mojom srdci bol tichý šepot: „Dovoľ Ježišovi, aby Ti umyl nohy.“ Nie, ja budem umývať nohy Tebe, môj Pane, ale Ty mne? To nejde. Ani neviem, ako som vstala a kráčala dopredu, pred oltár. Hrča v krku a akýsi divný pocit z toho, na čo som sa odhodlala. Najprv sa ku mne sklonil jeden kňaz, umyl mi nohu, druhý kňaz osušil. Ok, to zvládam... Bozk, ktorý s láskou dal každý na moju roztrasenú nohu, po svojom úkone, ma úplne zlomil. Prúdy sĺz. Symbolika umytia nôh bola tým najhlbším obmytím srdca. Ako vodopád. Toľko uzdravenia. Títo dvaja kňazi sa ku mne sklonili a zvestovali mi Jeho lásku, aby som mohla aj ja robiť podobne. „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ (Jn 13,8) Dovoľ Ježišovi, aby Ti umyl nohy a potom bude Tvoje srdce zasiahnuté Jeho hlbokou láskou, ktorá úplne naplní Tvoje srdce a bude sa vylievať na ostatných.

            Veľký piatok. Viera. Viera, ktorá držala Máriu pod krížom. Zdá sa, že je to koniec. No naopak, je to začiatok. Golgotou všetko nekončí, ale začína. Predtým, ako Kristus vzal kríž na svoje plecia, pobozkal ho. Kríž sa stal oltárom Jeho obety. Nemusel ho vziať. Nemusel to urobiť. Mohol to vzdať v ktoromkoľvek okamihu. Ale On chcel. Z lásky. Z lásky, ktorá nepozná hranice a dáva sa až do poslednej kvapky krvi. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: “Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha. (Jn 19,30) Skús si prejsť v tichu krížovú cestu. Kráčajúc spolu s Ním svojím životom cez jednotlivé zastavenia. Bojíš sa pádov? On je Boh, a predsa bezmocne padal pod krížom. Cesta do večnosti smeruje cez Golgotu. Inej trasy niet.

            Biela sobota. Nádej. ,,Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko." (Jn 19,40-42) Svitlo tiché ráno. Nikomu nie je veľmi do reči. No predsa v ovzduší visí štipka nádeje. Veď to predsa nemohlo skončiť takto! To nemôže byť koniec! A táto nádej mi dodáva silu, že Láska zvíťazí. Čo tak v dnešný deň pochovať každé svoje ,,neviem, nemôžem, nedá sa...“? Alebo som pochoval v sebe niečo, čo by malo vo mne znovu ožiť? Iste sa také miesta nájdu v srdci každého....

            Veľkonočná nedeľa. Víťazstvo. Radosť. Triumf Lásky. Čo to pre mňa znamená? Len ďalšie odžité sviatky? Alebo som s Kristom vstal k novému životu? „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu.“ (Rim 6,8-10)

Nech sú tieto sviatky tou príležitosťou, aby sme sa primkli bližšie k nášmu Bohu.

Nech je láska Zeleného štvrtku, viera Veľkého piatku, nádej Bielej soboty a radostné víťazstvo Veľkonočnej nedele vašou silou v Kristovi.