« Späť

Tunelovanie životom

 

Určite si radi spomínate na detské okamihy uháňajúce na kolesách vlaku. Vláčik bol a vždy bude (pokiaľ ho dnešná doba nezdevastuje) pre malých dobrodruhov niečím veľmi zvláštnym. Keď padnú závory a ozve sa jeho charakteristické "túútúúú" nejedno detské srdiečko zaplesá šťastím a malé očká sa rozžiaria. Aj mňa prepadne v tej chvíli istá detská radosť a vlaková nostalgia. Nebolo to ani tak veľmi dávno, keď som zanietene kričala "šššš" pri zbadaní tejto čarovnej mašinky. A hoci už odvtedy pár rôčkov ubehlo, stále si sedím vo svojom vláčiku. Aj keď už to nie je ten farebný s hračkami a aj trošku vyrástol. Zmenili a jeho rozmery, ale aj moje. Nemám už len pár centimetrov potrebných k tomu, aby som sa dotkla rampy, keď cez ňu podliezam. Už na ňu aj dočiahnem ;). 


Ceste mojím vlakom je krásne dobrodružná. Jemne ladené farby, pestré deky a množstvo kvetov pretvorili obyčajné, všedné "kupéčko" na moje útulné miestečko. Steny nezdobia len staré zoškrabané hliníkové fólie, ale hlavne fotky mojich najmilších a obrázky spomienok na nezabudnuteľné a už prejdené trasy. Kôpka kníh na zemi, ruženec a čajník s rozváňajúcim ovocným čajom len dotvárajú celkový dojem môjho kúska na zemi. 


Avšak nikdy tu nie som sama. Okrem Božej blízkosti sú pri mne vždy aj moji priatelia. V mojom kupé je miesta dosť. Mám otvorenú náruč či už pre usmievavé batoliatko, pobláznenú puberťáčku, osamoteného staršieho muža alebo nostalgickú babičku. S úsmevom na perách ich privítam a aj ten najtichší človiečik sa pri mne vyrozpráva... Nežné slová, úsmev, objatie, úprimnosť a láska sú v mojej časti vagóniku tým najdôležitejším. Každý môže prísť. Nerobím rozdiely. Cestujúci sa zastavujú na kus reči, šálku čaju... Dychtiaci po láske a prijatí... Mám síce miestenku, ale neváham prepustiť miesto nevládnemu starčekovi, či starenke, ktorí si potrebujú oddýchnuť na ceste ku dverám... 
Dvere mám vždy otvorené... A ony to vedia. Spolu sa smejeme, tešíme, plačeme, trápime,...Spolu znášame bolesť. Držím ich za ruku, keď majú strach... Ich utrápené hlavy často spočinú na mojom pleci. Chcem ich o brať o kus bolesti...aby odo mňa odchádzali ľahší a šťastnejší... 

Zrazu však zostane tma...Tápam po svetle, po zápalkách... Bezvýznamne...Hlasy okolo mňa stíchnu. Všade je len tma...ticho....K zemi ma zráža prudká bolesť. Zomieram? Nie. Žiadna krv. K dlážke ma ťahá bolesť duše...Prenikajúca, ostrá...Čo sa deje? Kde sú všetci? Bože, kde si? Mám strach...Všetko vo mne hučí a bije sa. Neskutočná úzkosť...strach... Pomôžte mi...prosím...Prečo všetci odišli? Som tu sama...bojím sa...a bolí to...Ležím na dlážke a zviera ma už dobre známy bôľ. Čo je to? Ach, nie nemyslím tie rany, ale ten slabučký hlások niekde v pozadí....Čo mi to šepká?...Nie je jeden...je ich viac....Vravia, že mám byť pokojná, všetci sú pri mne....držia ma za ruku. Precitnem a naozaj. Všetci sú tu, hoci ich kvôli tme nevidím. Snažia sa ma upokojiť a šepkajú mi ako veľmi ma majú radi. Keď ma zachváti nová vlna bolesti, zakryjú ma svojím objatím. Tak veľmi ich potrebujem a ony sú tu. Táto tma však trvá akosi príliš dlho. Uzriem svetlo ešte niekedy? Možno....Nevládzem sa ani pohnúť. Tak veľmi by som chcela vstať. Zmobilizujem všetky svoje sily...Ale opäť padám na dlážku. Skúšam to znova a znova...Neúspešne...po niekoľkých pádoch sa moje nohy stávajú nejakými pevnejšími...Som obohatená o trpezlivosť...O vieru, že som milovaná a že sú všetci pri mne...Až vytryskne okolo mňa ostré svetlo. 


Pretriem si oči a pomaly začínam rozpoznávať všetky známe predmety a všetkých mojich milovaných. Usmievajú sa na mňa a tešia sa, že som opäť späť....No ja tomu nerozumiem...obzriem sa z môjho vagóna a zazriem ako sme práve opustili obrovský tunel. 
Preto toľká tma a bolesť. Zvládla som to. Nevzdala som to a neostala som stáť v strede hrôzostrašného tunela, ale dôverovala som Bohu a prešla som ho. Je to také čierne miesto na mojej ceste, ale keby nebolo, tak by som nezažila tú detskú roztopašnosť z objavenia novej krajiny po skončení tmy. 


Môj život je dobrodružná cesta vlakom smerujúcim do neba. Aj keď tunely sú tou jeho menej príjemnou časťou, predsa sú potrebné a významné... Sú to moje schodíky do neba.Nebojím sa zajtrajšieho úseku, prežila som včerajší tunel a milujem tú dnešnú trať. 

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Ten úvod o vláčiku je krásny. Na mňa veľmi priaznivo vplýva, keď sa môžem previezť v lete alebo v niektorý jarný deň na motorovom vláčiku, niekde do zapadákova, kde pražce voňajú od dechtu, ľudia robia v záhradkách, ja má na chrbte batoh a teším sa že môžem ísť niekde do diaľky...
Odoslané 13.4.2011 12:17.
Nádherné. Mám rád Váš štýl písania. Skutočne balzam na dušu. Úplne som sa nechal vtiahnuť.
Odoslané 3.6.2011 13:28.
Ó, ďakujem veľmi pekne. Vážim si to emoticon
Odoslané 3.6.2011 18:54 ako reakcia na Martin Lojek.