« Späť

Nerozumiem...

Nerozumiem...

Šušťaniu vetra v zelenej kolíske...

Či má hĺbku?

Zlatým paprskom odrážajúcim sa od rozbúrenej hladiny.

Či sú vášňou?

Púšti tváre zmáčanej potokmi...

Či musí byť obnažená?

Túžbe detských sŕdc, vzlietnuť skôr, ako je potrebné...

Či sú viac než mláďatá?

Pálivej rane zakliesnenej v hĺbke duše...

Či môže liečiť?

Nezaplátanej diere po tichom úniku srdca blízkeho...

Či otvára nové?

 

Otázky

vztýčené ako zástava.

Odpovede

lietajúce v tichu belasej šíravy.

Dve očká

bojujúce proti sebe.

Nachádzajúce

spoločnú cestu von.

Ruka v ruke.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Jarmila Semanová
Krása.

Vrúcna vďaka, Zuzanka.
Odoslané 26.10.2011 20:23.
Odoslané 26.10.2011 21:11 ako reakcia na Jarmila Semanová.
Trošku náročný štýl emoticon ale inak celkom fajn.. nechať len tak plynúť myšlienky so srdca do blogu emoticon
Odoslané 27.10.2011 2:13.
len tak...hm
voľný verš má svoje záludnosti a práve to, že z myšlienky zostáva iba náznak, iba pár slov, ktoré tam presne majú byť, je tento štýl veľmi ťažký.
Počula som úsmevné ale pravdivé: píšem ti dlhý list, lebo nemám čas, aby som ti napísal krátky....
Hutnosť vyjadrovania sa myšlienok bez zbytočných slov chce čas a majstrovstvo.
Hoci sama poznám pocit, že sa zobudím s pocitom toto musím "vypísať" a slová mi samé vychádzajú z prstov do klávesnice, akoby to tým prstom niekto zhora diktoval...
Zvyčajne je to tvrdé remeslo a drina.

Toto je jeden z mojich životných poetických top tipov.:

Miroslav Válek
Dejiny trávy
Oldřichovi Mikuláškovi

To by ste radi videli,
ten fosfor!
Tú lúku, svietiacu ako hodinky,
keď ukazuje jar!
Ešte má mäkké lýtka,
svaly ju budú bolieť
a už sa na svahu mihne jej zelený kabriolet,
ó, akcelerácia tráv!

A chlorofyl!
A jarné klíčenie!
A dvestotisíc iných hlúpostí!
Hlava vás z toho nezabolí
a tráva už vchádza do ďalšieho kola.
Zaspievaj niečo veselé,
zaspievaj, ale rýchle!

Splašení ako jelene,
starneme tráve na očiach.

A už to nie je pretekársky voz,
hrmenie jarných motorov,
šialenstvo tribún!
Je tu len smutné auto s pivom,
z ktorého vyhadzujú
zelenú fľašu s penou v hrdle,
žriebätá,
koníky lúčne,
napodobňujúce cval.

Raz a dva,
vysoko kolená,
spievať!

A tak sa človek dožil tisíc rokov.
Musel len bežať,
predbiehať s penou v hrdle,
nik sa ho nespýtal:
„Prečo?“ A „Kam?“
A kto sa spýtal trávy, kam rastie a prečo?
Kto sa spýtal na jej vnútorný život?
Kto aspoň steblo trávy preložil
do ľudskej reči?
Nič, iba oheň a dážď.

A tráva pracuje:
nad chodbami krtov,
nad hrobom,
nad hrobom,
počúva nárek mora,
šelest nad aortou,
premieňa
požiar slnka,
blúznenie vody,
premieňa
mŕtve veci na živé,
trápi sa sama v sebe,
hľadá im správny tvar.

Napísané sú:
dejiny vojen,
dejiny filatelie a futbalu.
Dejiny trávy nikto nenapísal.
Z hľadiska trávy je to bezvýznamné.
Jej dejiny sú dlhé a plynulé.
Premávajú v nej expresy
a nájazdníci hryzú hrivy koní.
Zapadá do nej zlatovlasá hlava
a mnohý kohútik v nej stratil hrebienok,
ó, pozná bludné hviezdy!
Tráva vie, po čom býva krv.
V pamäti drží všetky letné lásky,
cudzoložstvá
a beštiálne vraždy.

Ale tráva je trpezlivá
a citlivá.
Tráva všetko zakryje.
Mlčí.
Nepozerajte na ňu zvysoka.
Tráva vie, od čoho mŕtvych bolí zub,
tráva vie všetko o živote a smrti.
Tráva má presný zoznam nádejí a sĺz.
Vypočítala vašu definitívnu podobu,
podčiarkla si vás zelenou
a čaká.

Raz všetko pochopím
a odhalím ti skryté súvislosti vecí.
Poď,
vyjdeme do tmy
počúvať pôrodné bolesti trávy,
krutý kŕč koreňov,
praskanie buniek,
vrenie štiav.
Už všetkému rozumiem,
akoby sám som bol trávou.
Polož si ruku na chrbát noci,
počúvaj dobre, čo vravím:

Nič, iba oheň a dážď!
Odoslané 27.10.2011 7:08 ako reakcia na Štefan Hrbček.