« Späť

Na ceste do Emauz...

Na ceste do Emauz...

Veľká noc. Mnohí ju prežili radostne, s rozžiareným srdcom i tvárou. Ale je mnoho tých, ktorí majú napriek sviatkom Lásky slzy v očiach... Dráma, ktorú prežíva každý z nás na tej svojej ceste, na ktorej sa má s Pánom stretnúť...

Emauzskí učeníci by nám o tom vedeli rozprávať.
Zmätení, smutní, vystrašení, nechápaví...

Ten, ktorého milovali, nasledovali, ich priateľ, zomrel...
A oni nevedia, čo robiť ďalej...
A tak utekajú preč..

Poznáme to všetci.
Keď je nám ťažko, cítime osamelosť, bolesť, smútok,
keď sa zdá, že druhí nemajú žiadne problémy a my sa cítime byť príťažou, a tak nás to ženie von.
A my nevieme kam. Proste iba niekam. Utiecť. Lenže niet kam utiecť pred tým všetkým.

Učeníci si mysleli, že keď prídu do Emauz, že to bude lepšie, že sa zbavia tej ťarchy.
Avšak, keby tam prišli bez Ježiša, len by sa vo svojej beznádeji a smútku „povzbudzovali“.
Potrebovali niekoho, kto im podá iný pohľad, kto je nad vecou,...
Potrebovali povedať niekomu o svojom smútku, prázdnote.
A sami dobre vieme, že ľudia sa častokrát boja vstúpiť do srdca blížneho, ktoré je plné bolesti, smútku, prázdnoty...

A tak sa vo svojom utrpení stretávajú s Ježišom.
Hoci Ho spočiatku nespoznávajú,
On kráča s nimi.
Neposudzuje, nemoralizuje, len kráča po ich ceste bolesti.
Ako Veronika na krížovej ceste...

Lacná odpoveď na to, prečo človek trpí, neexistuje.
Frázy skôr búrajú, ako budujú.
Stačí tak málo.
Prítomnosť.
Objatie.

A potom spoznali Krista pri lámaní chleba.
Odrazu v ich životoch znova vyšlo slnko.
Už sa nepýtali „prečo“.
Prečo sa to muselo stať?
Prečo práve ja?
Na väčšinu „prečo“ odpoveď nie je tu, na zemi.
Ale keď Ho spoznáme, ako učeníci pri lámaní chleba, „prečo“ odložíme bokom.
A zostane nám jediné.
Byť s Ním.
A pýtať sa: „Pane, čo, čo mám robiť? Čo v tejto chvíli môžem a mám urobiť?“.

Veľká noc nie je o tom, že môj život musí byť radostný, bezproblémový.
Ale o tom, že On zostúpil do našej biedy,
a že my v tom, čo prežívame, už nikdy nebudeme musieť byť sami.
Neprišiel, netrpel, nevstal preto, aby odstránil všetko zlo zo sveta.
On prišiel, aby bol s nami i v tom, čo je pre nás ťažké a zlé.
Aby svojou láskou prekonal to utrpenie, ktoré na nás dolieha.
Aby sme Ho nachádzali vo všetkom.
Aby sme Ho milovali, a nielen niečo pre Neho robili.
Túži len a len po našej láske.

On neodstránil všetky veci, ktoré ležali ako balvan na učeníkoch veľkonočného rána.
Ale dal im spôsob, ako im čeliť.
Ako?
Tak, že tým všetkým On sám prešiel.
Všetkým, čím prechádzame aj my.
A práve preto nám rozumie, ba má aj riešenie.

Jeho umučenie, kríž i prázdny hrob dávajú zmysel mojej i Tvojej bolesti,
v Jeho kríži nachádzam(e) silu kráčať ďalej, s pohľadom upretým na prázdny hrob...

 

 

(inšpirácia: prednáška Vojtecha Kodeta)

obrázok: foundationbristol.org

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Zuzana, ďakujem. Výborné rozjímanie - téma emauzskí učeníci.....
Keď ma poprosili namaľovať obrázok do kroniky v zariadení, kde som strávila Veľkú noc a zopár dní pred ňou, vzala som si za námet práve túto tému a naše myšlienky sa dosť prekrývajú.
Odoslané 23.4.2014 0:48.