Bolívia - krajina plná rozmanitostí.
Srdečne vás všetkých pozdravujem z Bolívie!
Dnes je tomu rok, čo som prišla do mojej misijnej krajiny. Prešlo to veľmi rýchlo, čo je, myslím, že dobré znamenie. A tak som sa rozhodla, že vám trošku napíšem o mojom pôsobení.
V Bolívii je nás „až“ 9 sestier a to v 3 komunitách. V jednej sú dve Indonézčanky, v druhej jedna Bolívijčanka, Poľka a dve Indonézčanky a v tretej ďalšia Bolívijčanka, Sára zo Slovenska a ja. Naša komunita sa nachádza v meste Oruro, takmer vo výške 3 800 m.n.m. Vďaka Bohu, výšková choroba ma obišla a tak si užívam klímu, lebo tu nie je horúco, ako napríklad v iných častiach Bolívie, kde máme ostatné 2 komunity. Dokonca, tento rok tu aj snežilo, viac ako po 8-mich rokoch. Povedala som sestrám, že to bolo kvôli mne, lebo Pán Boh vie, že mám rada sneh a kamkoľvek pôjdem, vždy mi ho pošle.
Čo sa týka apoštolátu, vďaka Bohu, hneď som si našla prácu. Tu začína školský rok vo februári a ja som nastúpila na jednu súkromnú strednú školu ako učiteľka angličtiny (3 dni v týždni). Mimochodom, škola je vedľa nášho domu, hehe. Súkromnú školu si nepredsstavujte ako niečo výnimočné. Každý, kto má trošku viac peňazí, pošle svoje dieťa do súkromnej školy, lebo úroveň je tu o čosi lepšia ako na štátnej (i keď v porovnaní so Slovenskom, úroveň je ešte nižšia ako na štátnej škole). Na začiatku to bolo pre mňa dosť náročné, vyučovať v dvoch cudzích jazykoch, ale postupne som si zvykla a na budúci rok už budem mať všetko pekne pripravené. So žiakmi som sa skamarátila a máme sa radi, i keď občas sa nájdu nejakí, čo protivia, ale tak, to asi všade. Ďalšie dva dni pomáham v jednej chudobnej oblasti, doučujem deti a potom vyrábame rôzne kreatívne veci a dievčatá učím variť (do budúcna chceme začať aj so šitím). V nedele mávame birmovanecké stretká vo farnosti, z ktorej mi chodí aj jeden chlapec na osobné doučovanie angličtiny. Takže celkom sa to pekne misijne otvára, a myslím, že budúci rok sa naskytne ešte viac možností.
Keď vyjdem na ulicu, tak som tu za atrakciu, lebo, myslím, že v celom meste niet blondíny. Mnohí chudobní, keď ma vidia, ma pýtajú doláre :-). Taktiež, keď idem na nákupy na trh, mnohokrát zvyšujú ceny, lebo si myslia, že som bohatá. Naštastie, už som sa skamarátila s niektorými ženami, čo predávajú ovocie a zeleninu a už ma poznajú.
Čo ma ešte stále stojí, je nedochvíľnosť. Na to som si nezvykla, ani po roku. Napríklad, v jednej farnosti je omša o 9tej, a kedysi som chodila tak, aby som tam bola už o 8:55. Avšak keďže nikdy nezačina o 9tej, dnes už vychádzam z domu neskôr. Taktiež minule som šla na oslavu narodenín nášho pána farára, ktorú sme chceli pekne pripraviť, a povedali mi, že aby som tam bola o pol 6. Samozrejme, ja som prišla o pol 6 a nikoho nikde, všetko zavreté a pozhasínané. Nenadarmo som vo farnosti, ktorá sa volá El Seňor de La Paciencia – Pán trpezlivosti :-) :-) .
Vo februári sa v našom meste koná známy karneval, ktorý je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO – je to niečo nádherné a veľmi výnimočné. Taktiež som mala možnosť spolu so sestrami, navśtíviť Baziliku Panny Márie Copacabanskej (niečo ako náš ŠaŠtín) a hneď vedľa nej známe jazero Titicaca – najvyššie položené jazero sveta (3821 m.n.m). Bol to pre mňa úžasný zážitok, lebo o takýchto miestach som predtým čítala len v učebniciach a knihách.
Ďalší zážitok, i keď nie moc príjemný bolo 50-dňové bloqueo (blokády) ktoré ochromovali dopravu medzi mestami. Nedalo sa vôbec cestovať z jedného mesta do druhého, na ceste boli ľudia, ktorí blokovali kameňmi a nepustili vás. Niektorí boli dokonca veľmi agresívni, hádzali kamene, atď.. Nebol to len taký obyčajný protest, ako poznáme my. Oni naozaj nepustili nikoho. Na mnohých miestach chýbali pohonné hmoty, niektoré potraviny a lieky, pretože kamióny sa nevedeli dostať do miest. Nemocnice zúfalé.. žiaľ, protestujúci nepopustili. Mnohí z nich boli stúpenci jedného z bývalých prezidentov, známeho narkotrafikanta a pedofila. Požadovali,aby odstúpil terajší prezident.. situácia bola veľmi zlá. Napr.protestujúci nepustili sanitku s 12-ročným dieťaťom a ono zomrelo..alebo nemocnice nemali dostatok kyslíka pre skoro narodené deti..ceny mäsa stúpli nehorázne, v niektorých oblastiach chýbali potraviny. Štát to vyriešil výnimočným, núdzovým stavom, počas ktorého tí, čo blokujú, by išli do väzania. Tak sa toho zľakli a po 50 dňoch prestali. Žiaľ, keď núdzový stav pominie, určite budú pokračovať v blokovaní, pretože to je ich mentalita – vždy, ak sa im niečo nepáči, vyjdú do ulíc, ale veľmi agresívne.
A teraz trošku niečo vtipné. Viete, ako tu fungujú autobusové zastávky? Proste keď potrebujete zastaviť, tak zakričíte: Vystupujem, prosím! A oni vám musia zastaviť. Tak isto aj nastupujete, hocikde na ulici, len kývnete rukou a autobus vám zastaví. A tak sa stáva, že autobus niekedy stojí každých 5 metrov. Mnohokrát sa zamýšľam, čo by títo ľudia povedali na náš slovenský systém zastávok.
Teraz sa blíži sviatok všetkých svätých a Dušičky, kedy tu tiež majú pekné zvyky. Pre zosnulých pripravia stôl plný jedál, ktoré im chutili za ich života a taktiež tam dajú chlieb v tvare rebríka, po ktorom vraj zostúpi duša zosnulého, ako i iné chleby v tvare človeka s hlavami ľudí. Ľudia sa potom modlia za tieto duše a ako odmenu si vyslúžia niečo z jedla. Je to veľmi zaujímavá tradícia.
Tak zatiaľ toľko. Dalo by sa toho veľa rozprávať, ale možno zas nabudúce. Ďakujem vám za vaše modlitby, aj ja myslím na vás. Držte sa!
