Časopis Missio 8 obsahuje témy o viere, uzdravení, misionároch a ich vlastnostiach, pápeži 15. storočia, duchovné vedenie karmelitána svätého Jána z Kríža, dve katechézy o rodine a manželstve od misionára Vendelína Javorku, o mene Ježiš, ktoré má moc zachrániť rodinu, pompejská novéna a mariánske sviatky, a dva moje články o dobre a zle a petícia za katolícku náuku.

Časopis Missio je možné stiahnuť si tu: https://sanctumvitae.sk/misijny-casopis-missio.html#missio-8

Hlavnú a bezprostrednú úlohu pri šírení viery u pohanov majú misionári
(vierozvestovia) a ich pomocníci. “Stŕhame si klobúky a povstávame, keď sa zjaví
medzi nami veľký muž, veľký dobrodinec, šľachetný človek. No, taká úcta patrí aj našim
misionárom.” Tak sa vyslovuje o misionároch ndp. biskup Dr. A. Škrábik, tento veľký
priekopník misijného diela na Slovensku vo svojej knihe: “Misijným svetom”. Oni sú
skutočne poslovia Boží na zemi, aby v mene prvého a najväčšieho misionára Pána
Ježiša šírili kráľovstvo Božie medzi pohanskými národmi a priviedli týchto našich
nešťastných bratov do jeho ovčinca. “Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás.” (Jn 20,
21) Teda Spasiteľ tou istou mocou a za tým istým cieľom posiela svojich učeníkov ako
Boh Otec poslal jeho na svet. “Iďte teda, učte všetky národy a krstite ich …” Misionári
plnili tento rozkaz Boží od počiatku založenia Cirkvi a konať budú túto úlohu až do konca
sveta. V širšom zmysle slova misionári sa menujú aj misijní bratia, sestry, učitelia,
katechisti a lekári, v užšom zmysle slova považujeme za takých len misijných kňazov a
ostatných za ich pomocníkov.

Misionári a ich pomocný personál delí sa na európsky a domorodý. Pod
európskymi misionármi rozumieme nielen v Európe narodených a vychovaných
vierozvestov, ale aj tých, ktorých predkovia boli pôvodu európskeho, hoci sa inde
narodili. Európe prináleží vedúce miesto vo vysielaní misionárov od II. storočia a z
Európy bude vychádzať väčšina hlásateľov evanjelia ešte dlhú dobu, azda do konca sveta.

Medzi vierozvestmi najväčšiu duchovnú moc a najvýznamnejšiu úlohu majú
misijní biskupi a kňazi, lebo môžu pohanom nielen slovo Božie hlásať, ale aj sviatosti
im vysluhovať, svätú omšu za nich slúžiť a v duševnom živote ich spravovať, to jest v
mene Cirkvi zastávať u nich úrad učiteľský, kňazský a pastiersky. Ich pomocníci (učitelia,
misijní bratia, sestry, …) majú tiež svoj nepostrádateľný podiel pri hlásaní evanjelia, ale
ich význam nie je tak veľký ako misijných kňazov.
Veľké množstvo misijných kňazov delí sa na dva tábory, na európskych (v zmysle
hore uvedenom) a domorodých. V obidvoch táboroch sú svetskí a rehoľní kňazi. Pod
rehoľnými kňazmi rozumieme tých, ktorí v niektorej reholi alebo kongregácii zložili
slávnostný alebo jednoduchý sľub dobrovoľnej chudoby, ustavičnej čistoty a dokonalej
poslušnosti. Svetskí kňazi sú alebo členovia niektorej misijnej organizácie (napríklad
Spoločnosti parížskych zahraničných misionárov) alebo mimo takej spoločnosti konajú
misijnú prácu pod správou niektorého misijného prednostu.
Podľa výkazu z roku 1933 vo všetkých misijných územiach sveta bolo spolu
17028 misijných kňazov, a to 12644 cudzozemských a 5384 domorodých. Najviac ich
bolo v Ázii: 9268, potom v Afrike: 3820, v Austrálii (Oceánii): 2828, v Amerike: 1136 a
Európe (misijných územiach pridelených Propagande): 976. Tento počet vzrástol v roku
1938 (teda za päť rokov) na 22615 misijných kňazov, ktorí spravovali viac ako 21000000
kresťanov na misijných územiach.

Krásna to armáda hrdinov Kristových, primerane však k ohromnému počtu
pohanov (vyše 1 miliardy) je to malý počet!
Na jedného misijného kňaza teda pripadá starať sa približne o 1000
novokresťanov a každý by mal ešte získať pre Krista asi 50000 pohanov! Je to taký
pomer, ako keby všetkých na Slovensku žijúcich ľudí 35 kňazov malo priviesť na pravú
cestu spásy. Aká ohromná práca čaká ešte našich misijných kňazov, na ich pomocníkov
a na nás, ktorí sme vlastne tiež ich ďaľšími pomocníkmi! Po uplynutí 19 storočí od
založenia Cirkvi ešte vždy musíme zvolať slovami Krista Pána: “Žatva je síce veľká, ale
robotníkov je málo. Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej
žatvy.” (Mt 9, 37 - 38)

Čo Cirkev požaduje od kandidátov na kňazský stav, požaduje sa od
misionárov vo zvýšenej miere. Veriaci ľud tiež pozoruje život svojho duchovného a
kritizuje každý jeho čin, no, ľahko odpúšťa jeho slabosti súc presvedčený, že je on len
predsa sluhom Božím. Nie tak pohania a novoobrátenci, v prostredí ktorých žije
misionár. Títo jeho dobrý alebo zlý príklad stotožňujú s tým novým náboženstvom, ktoré
prišiel k nim zďaleka hlásať. Preto jeho život je pre nich príťažlivou alebo odstrašujúcou
silou ohľadom kresťanskej viery. Misijný kňaz má byť predovšetkým “svetlo sveta” (Mt
5, 14) a “soľou zeme” (Mt 5, 13), “sviecou položenou na svietnik, aby svietila
všetkým… aby videli ich dobré skutky a oslavovali Otca, ktorý je na nebesiach” (Mt
5, 15 - 16). Ak by zhaslo toto svetlo zlým príkladom misionára, márne by boli jeho slová,
hlásajúce evanjelium. Cirkev svätá preto veľkú pozornosť venuje výberu a výchove
misionárov a len osoby, v každom ohľade schopné na to veľké dielo, vysiela šíriť
evanjelium. K týmto schopnostiam patrí:

Telesné zdravie. Misionár musí žiť a pracovať obyčajne v novom prostredí, v
zemiach iného, nezvyklého podnebia, vo veľkej vzdialenosti od lekára a bez primeraných
liekov. Musí prekonávať ďaleké, namáhavé cesty, čo požaduje jeho povolanie, a to vo
veľkých nebezpečenstvách, hroziacich mu od ľudí a divých zverov. Koľko tisíc muselo sa
ich už vrátiť do Európy alebo predčasne zahynulo pod neznesiteľnou klímou zvlášť
tropickej Afriky! Tomu chcú predstavení predísť vysielaním ta len tých najzdravších
členov svojej misijnej spoločnosti, ktorí majú silnú, týmto prekážkam odolnú telesnú
sústavu.
Čo cirkevný zákonník pre všetkých kňazov požaduje (kánon 1363 a pre rehoľných
novicov kánon 544), to sa vzťahuje v rovnakej miere aj na misionárskych kandidátov,
ako: pôvod od zákonitých rodičov, krstný a birmovný list, mravné svedectvo,
nezaťaženosť u rodiny, …
Pri mravnej výchove misionárov je veľmi dôležité, aby si kandidáti osvojili všetky
čnosti, ktoré sú potrebné pre hlásateľov evanjelia, to jest aby boli z nich pevné misijné
charaktery na výške svojho vznešeného povolania. Predovšetkým potrebné je u nich
vytvoriť čistý úmysel misijného povolania, stálu pohotovosť k veľkým obetiam, skutkom
zapierania, náklonnosť k hrdinským činom, ba keď by to Boh od nich požadoval, i k
mučeníckej smrti za vieru Kristovu. Preto misionár má byť asketického, prísneho mravného života, má byť mužom modlitby, vnútorného spojenia s Bohom, milujúci
čistotu tela i duše, chudobu a poslušnosť. Podľa patróna svätých misií svätého
Františka Xaverského, misionár má vynikať opravdivou pokorou, touto základnou
čnosťou kresťanskej dokonalosti, z ktorej vyvierajú iné potrebné čnosti, ako
trpezlivosť, oddanosť do vôle Božej, poslušnosť voči predstaveným… (tento svätec
zvlášť pred dvomi hriechmi vystríha vierozvestov: pred lakomstvom a ziskuchtivosťou a
pred nečistotou, lebo tie najviac znemožňujú úspech misionárov). Nech sa v živote jeho
skvejú aj základné čnosti: opatrnosť, spravodlivosť, miernosť a zmužilosť a
predovšetkým Božské čnosti: neohrozená viera, skalopevná nádej v opateru Božiu
pri protivenstvách a koruna všetkých čností, činorodá nezištná láska k Bohu a
blížnemu. Keď si v prípravných misijných ústavoch osvojí tieto čnosti, vtedy uzná a na
sebe pocíti pravdivosť slov Kristových: “Moje jarmo je príjemné a bremeno moje
sladké.” (Mt 11, 30) Vtedy sa presvedčí o tom, že niet na svete krajšieho,
vznešenejšieho povolania ako je misionárske. Práve preto s vďačným srdcom bude
nasledovať svojho Božského Majstra, ktorý medzi toľkými práve jeho vyvolil, aby sa stal
jemu podobný.

Okrem asketickej prípravy potrebujú misionári aj vedeckú, ktorá je tiež
dôležitá, a vo výchovných ústavoch paralelne kráča s prvou. Spôsob ich vedeckého
vzdelania určuje cirkevný zákonník a na to sa vzťahujúce stanovy jednotlivých rádov a
kongregácií. Sú to zväčša ustanovenia, podobné predpisom na vzdelanie svetských
kňazov. Kánon 1364 nariaďuje, aby chovanci v malých seminároch okrem vyučovania
náboženstva cvičili sa v latinskej a rodnej reči svojej otčiny a zaopatrili si všeobecnú
vzdelanosť, zodpovednú tej ktorej zemi. Tieto humanitné štúdiá sú predmetom
vyučovania aj v misijných domoch a ústavoch kláštorných; trvajú sedem až osem rokov
a v Európe končia najčastejšie maturitnou skúškou. Chovanci noviciát odbavujú po
skončení humanitných štúdií alebo (v niektorých spoločnostiach) už predtým. Tento trvá
1 - 2 roky.

Kňazský výcvik u misionárov je taký ako u svetských kňazov, vynímajúc dodatku,
týkajúceho sa ich odborného vzdelania na misijnú dráhu. Nasledovné dva roky sa učí
scholastickú filozofiu a štyri roky teológiu. Predmety týchto štúdií sú tiež totožné s
predmetmi, ktoré sa prednášajú na vysokých školách bohosloveckých.
Ich všeobecné kňazské vzdelanie zdokonalí odborná výučba pre misijnú činnosť.
Túto všeobecný cirkevný zákon neusmerňuje, preto sa ponecháva jednotlivým
misionárskym spoločnostiam, aby si ju zariadili podľa svojich skúseností, tradícií a
požiadaviek. Zväčša veľkú pozornosť venujú svetovým rečiam (angličtine, francúzštine a
nemčine), misijnej geografii a základným pojmom misiológie. Rečiam domorodého
obyvateľstva sa najľahšie naučia na misijných územiach a aj preto, lebo nikto z
chovancov nevie určite, kam ho pošlú hlásať evanjelium.

Každá misijná rehoľa má svoju zvláštnu metódu pri vyučovaní misiológie. Bieli
Otcovia pri odbavení bohosloveckých štúdií venujú jeden rok misijným vedám
(misiológia, linguistika, koloniálne právo, misijná pastorácia, katechetika, etnológia), a to pod vedením takých pátrov, ktorí už pracovali v misiách a majú osobné skúsenosti.
Benediktíni svätej Otílie okrem všeobecnej misiológie zaoberajú sa aj misijnou
medicínou, koloniálnym právom a praktickým zariadením misijných staníc. V Spoločnosti
Božieho Slova prednášajú aj misijný zemepis, etnológiu, lekárnictvo, cudzie reči, …
Jezuiti svojich misijných kandidátov obyčajne po odbavení filozofického kurzu pošlú
najprv na dva až tri roky do misií skúsiť tamojšie pomery a potom po skončení
bohoslovia prednášajú im teoretickú časť misiológie.

Misijné ústavy, určené pre výchovu vierozvestov, sú rozličné. Jestvujú aj tzv.
apoštolské školy, ktorých zakladateľom bol jezuita Albérix de Foresta (1865) a ktoré
priamo nevychovávajú misionárov, ale tých, čo cítia v sebe misijné povolanie, vycvičia vo
filozofických a teologických predmetoch a potom ponechávajú im voľnosť, do akej
misijnej spoločnosti chcú vstúpiť. Prvá taká apoštolská škola založená bola v Avignone v
roku 1865. Podobná škola je aj v Prednej Indii v Madure. Za 50 rokov tieto školy
vychovali len vo Francii 1800 misionárov. Tu poukážeme na tie veľké a malé misijné
semináre, ktoré sú zriadené na misijných územiach (štatistické dáta z roku 1933): na
celom svete (v misiách) bolo 107 veľkých seminárov s 4917 bohoslovcami a 286 malých
seminárov s 12048 chovancami. Potešiteľné je, že počet bohoslovcov a chovancov
malých seminárov od roku 1923, teda za 10 rokov sa zdvojnásobil. Z toho na Áziu
pripadá 62 veľkých seminárov s 3247 teológmi a 179 malých seminárov so 7920
klerikmi; na Afriku 29 veľkých seminárov so 748 bohoslovcami a 80 malých s 3080
chovancami, na Ameriku dva veľké semináre (147 teológov) a 5 malých (118 chovancov),
na Austráliu osem veľkých (479) a 14 malých (594), na Európu 6 veľkých (296) a 8
malých seminárov (336 chovancov). Najviac takých výchovných ústavov máme v Číne, a
to 23 veľkých seminárov s 1185 teológmi a 111 malých (4302 klerikov). Japonsko má len
4 veľké a 11 malých seminárov. Od roku 1933 sa tento počet zaiste v každom svetadiele
dosť zvýšil, čo je túžbou Svätej stolice a celej Cirkvi, aby sa totiž domorodé kňazstvo
natoľko všade rozmnožovalo, že by správu tamojších misijných okresov samo mohlo
prevziať a tak sa mohli utvoriť riadne hierarchicky zriadené diecézy a arcidiecézy ako v
Európe a Amerike.

Domorodé duchovenstvo. V novej dobe misijných dejín mnohí inak
dobromyseľní katolíci boli tej mienky, že farebné národy, i keď sú pokrstené, nemajú
natoľko schopných ľudí, ktorí by mohli byť vysvätení za kňazov a biskupov, takže v
misijných územiach žijúcich kresťanov vraj len európski kňazi budú môcť viesť na cestu
spásy. Aká mylná bola táto mienka, dokázala skúsenosť a skutočnosť najmä v
posledných časoch. Má to aj svoj prirodzený podklad: farbistí ľudia pochádzajú od tých
istých prarodičov ako bieli, majú tú samú telesnú sústavu a tie isté duševné schopnosti
ako my, majú s nami totožný prirodzený a nadprirodzený cieľ života, nemožno si teda
predstaviť, že by Boh alebo Cirkev od farby ľudskej kože učinili závislým, kto môže byť
kňazom alebo nie. Príčiny, pre ktoré niektorí misionári zdráhali sa vysvätiť domorodcov
za kňazov, boli rozličné. Mali zaiste s tým zlé skúsenosti, azda sa obávali podeliť s nimi
svoju moc a autoritu alebo ich k tomu viedla aj nacionálna žiarlivosť. Niektorí misionári
mohli sa vo svojom prísnom nazeraní pomýliť v tomto ohľade, keď spočiatku zvlášť Indiánov a černochov nechceli pripúšťať na kňazský stav. Cirkev sama však vždy inak zmýšľala, ako to misijné dejiny dokazujú. Svätý Pavol, apoštol národov, na svojich misijných cestách vysvätil celý rad kňazov pôvodom z rôznych národov: takí boli svätý
Marek, Timotej, Sílas, Lukáš, Títus, Akvila, … Propaganda sa tiež odvoláva na tieto
historické skutočnosti: “Isté je, že apoštoli s nimi na najďalekejšie kraje zeme vysielaní
biskupi všade viac kňazov a cirkevných sluhov vysvätili a tým spôsobom utvorili
kňazstvo, pozostávajúce z domorodých mužov na upevnenie kresťanskej viery.
(Collections S. Congr. de Propag. I. str 541) Svätý Gregor pápež dal pre Anglicko vyučiť
misionárov pôvodu anglosaského. V stredoveku tiež nebolo ťažkostí v tom, či aj
domorodci môžu byť pribraní do stavu kňazského. Istá zmena sa stala v tomto nazeraní,
keď počiatkom novoveku už nie v Európe žijúce pohanské národy prijali kresťanskú
vieru, ale v iných svetadieloch objavené divoké farbisté kmene, ako černosi, Indiáni,
Číňania, Indovia, … Ešte aj chýrny Acosta (+1600), provinciál jezuitov v Peru a prvý
misijný vedecký spisovateľ, bol proti tomu, aby novopokrstení Indiáni mohli sa stať
kňazmi a to odôvodnením z Písma svätého, že “novoverec” nemá byť hneď po obrátení
postavený za predstaveného Cirkvi, aby ho to náhle povýšenie nezviedlo k
vysokomyseľnosti. (1 Tim 3, 6) Len na limanskom (1582) a mexickom sneme bol tento
názor zmenený najprv pre miešaných kreolov, neskôr aj v prospech Indiánov. Svätý
František Xaverský bol v tomto ohľade voľnejší a zo seminára v Goe vzal so sebou na
misijné cesty aj domorodých spoločníkov. Číňania a Japonci sa tiež dokázali už v tých
časoch schopnými plniť kňazské povinnosti, hoci boli len v malom počte prijatí na túto
hodnosť. Tomuto malému počtu domorodých kňazov možno pripisovať, že keď v
Japonsku a Číne vypuklo kruté prenasledovanie veriacich, kresťanstvo bolo v týchto
krajinách takmer celkom vyhubené, keďže európski kňazi ako cudzinci stali sa prvými
obeťami nenávisti obyvateľstva a nemal ich kto nahradiť z domorodého kňazstva. Odpor
proti výchove domorodého kňazstva najdlhšie sa udržal v Afrike, keďže Černosi boli
považovaní za najmenej schopných na vyššie úrady a tak aj na stav kňazský.
Propaganda proti tomuto omylu a zdržanlivosti oproti farbiským národom vždy hájila
kladné stanovisko, a to z týchto, vážnych dôvodov: 1. taký bol zvyk v Cirkvi apoštolskej
a starokresťanskej; 2. domorodé obyvateľstvo chová sa s oveľa väčšou dôverou k
domorodým kňazom ako k cudzím; 3. lepšie ovládajú reč domorodcov, lepšie poznajú
ich zvyky, náklonnosti a mravy; (Collect. Congreg. I.51. II. 21.) V inštrukcii Propagandy z
roku 1345 (Collect. I. 541) nachádzajú sa tie ustanovenia, ktoré vydali v tejto veci pápeži:
Alexander VII. (1658), Klement IX. (1969), Klement X. (1673), Benedikt XIV., Pius VI.
(1775, Collect. II. 109). Snemy vydržiavané na misijných územiach, sa pridržiavali týchto
apoštolských konštitúcii. Benedikt XV. vo svojej encyklike “Maximum illud”, vydanej 1.
11. 1919, tiež zdôrazňuje potrebu domorodého kléru, a to aj odôvodňuje známymi už
príčinami. Čo je však najzávažnejšie, ním potvrdený cirkevný zákonník toto ustanovuje v
kánone 305 ako povinnosť apoštolských vikárov a prefektov: Najusilovnejšie nech sa
starajú o to, a tým závažnejšie obťažujeme ich svedomie, aby z domorodého
kresťanského obyvateľstva svojho okresu dali pravidelne vychovať osvedčených klerikov
a vysvätili ich za kňazov. V otázke domorodého kňazstva jasnejšie a primeranejšie rozhodnutie sa už nemohlo stať, lebo tu je už reč nielen o možnosti, ale aj povinnosti takých vychovávať a aplikovať v duchovnej správe. Pius XI. vo svojej encyklike “Rerum Ecclesiae” veľmi nalieha na výchovu domorodých kňazov a medzi inými dôvodmi
prináša aj nové. Pýta sa: Čo sa stane, ak sa v misijnom území vymení svetské panstvo a
európski misionári budú nútení vzdialiť sa? Aké následky to bude mať, ak si dotyčný
národ vydobyje úplnú samostatnosť a s cudzincami vyženie aj európskych vierozvestov?
Len domorodé kňazstvo môže byť strážcom svätej viery a stáda. Pripomína, že v Európe
badateľný nedostatok kňazov prekáža vysielať dostatočný počet misionárov do
zámorských krajov. Preto žiada postaviť semináre v misiách pre výchovu takých kňazov.
Máme už aj zvláštny misijný spolok: Pápežské dielo svätého Petra apoštola pre výchovu
domorodých kňazov, ktorý založili dve francúzske panie Štefánia Bigardová a jej dcéra
Johanna v roku 1889. Pápež Lev XIII. potvrdil tento spolok, ktorý zo svojho ústredia v
kongregácií Propagandy koná neoceniteľné služby Cirkvi na misijnom poli. Teraz máme
už nielen vyše 5400 domorodých kňazov a celé légie misijných bratov a sestier, ale aj
domorodých biskupov. Aj v minulých boli už domorodí biskupi, ale zriedkavo. Tak
Klement VII. vysvätil v roku 1540 jedného černošského princa z portugalského Konga za
biskupa. V 17. storočí v Nankine bol biskup čínsky dominikán Gregor-Lo. V tomto storočí
boli 4 apoštolskí vikári v Indii biskupi brahmanského pôvodu. Na Filipínach od roku 1732
až doteraz bolo najmenej 12 domorodých biskupov. Lev XIII. dal v roku 1896 Sýro-
Malabarcom v Indii 2 biskupov z ich krvi. Dnes už 9 biskupstiev spravujú indickí biskupi.
Pius XI. vysvätil roku 1926 prvých šiestich čínskych biskupov domorodých, v roku 1927
jedného japonského, roku 1933 indického, v roku 1937 kórejského. Chýbali biskupi už
len z najzaostalejšej ľudskej rasy - černošskej. Pápež Pius XII. rozriešil aj túto otázku,
keď v roku 1939 medzi 12 misijnými biskupmi vysvätil osobne aj prvých dvoch
černošských biskupov. Teda aj Afrika má už svojich domorodých biskupov! Je to
radostná odmena pevnej viery a horlivosti černochov, preukázanej v novšej dobe. V
posledných 30 rokov ani v jednom svetadiele niet toľko konverzií ako v strednej Afrike, a
ani takej úprimnej horlivosti u novokresťanov ako tu. Teraz ma Cirkev v misijných
územiach asi 40 domorodých biskupov. Farbistí mladíci vo veľkom počte hlásia sa do
misijných seminárov a veľkú radosť majú z toho, že aj oni budú môcť hlásať slovo Božie
svojím súkmeňovcom, tak ako to robia európski misionári. V malých seminároch je vo
všetkých misijných územiach 12536 a vo veľkých skoro 4000 domorodých klerikov.
Jedna časť vstupuje do rehoľných kláštorov, druhá ide za svetských kňazov, a to vo
veľkom počte, čo má tú výhodu, že zanedlho títo domorodí svetskí kňazi budú mocť
prevziať celú správu misijných okresov a časom vytvorí sa aj v týchto krajinách riadna
hierarchia. V niektorých krajoch sa to už i stalo.
Koľko tisíc pomocníkov pribudne týmto vo vinici Pánovej o niekoľko rokov! Aká
žatva očakáva ich po boku ich európskych spolubratov! Môžeme tvrdiť, že nová éra
misijného rozkvetu sa začína zapojením domorodého kléru do šíkov Kristovej armády za
víťazstvo kríža!