Bola zima, ba priam mrzlo. Ten chlad, ktorý zaplavoval celé moje telo
ma pobádal pridať do kroku. Vtom sa však predo mnou objavila prekážka
- závora. Musela som nechcene zastať. V hlave mi hneď začali
poskakovať myšlienky typu : idem sama večerným mestom, je mi strašná
zima, babička a dedo sa ma už nevedia dočkať. Veru by som najradšej
prekročila závoru siahajúcu cez celý chodník a ponáhľala sa ďalej.
Ale pre niečo som musela byť zastavená. Veď závora tam nikdy nie je
len pre parádu, zamyslela som sa. Má byť pre nás varovaním, ochranou
pred smrťou.
často sa do vecí vrháme bezhlavo. Jednoducho prekračujeme zábrany a
rútime sa ďalej. Ísť však cez koľajnice aj keď je riziko, že sa na nás
vyrúti vlak, nie je najmúdrejšie však?
Tým pádom by to malo tak byť aj s našimi rozhodnutiami.  Naše
svedomie možno pripodobniť k závore. Nemáme ho však utlmovať,ale
posilňovať, to znamená, že ho nemáme prekračovať, ale využívať Vždy sa
máme možnosť správne rozhodnúť, kedy sa pustiť za závoru a kedy nie.
Tak prečo sa nechávame zraziť vlakom našich bezhlavých rozhodnutí?
Poviem vám to. Pretože my ľudia sme príliš pohodlní na to, aby sme sa
zamýšľali a využívali svoj potenciál. Je pre nás jednoducho ľahšie,
nechať sa unášať prúdom.
Preto rozvíjajme svoje svedomie, aby nezahynula naša duša a využívajme
svoj potenciál, pretože diabol nás chce pasívnych a keď sa nimi
stávame, on sa z toho raduje. Hrá mu to do karát, lebo svet stráca
našou pasivitou chuť.