« Späť

Dojčenie na verejnosti.

Dojčenie na verejnosti.

Poznáš to. Prechádzaš sa v parku, alebo ideš cez mesto. Zrazu Ti padnú oči na ženu sediacu na lavičke. Pozeráš sa na ňu, či dobre vidíš. Pýtaš sa: „Robí to, čo skutočne vidím?“ Neisto a v rozpakoch sa na ňu krátko ešte raz pozrieš. Áno, je to pravda. Ona dojčí. Dojčí na verejnosti. Čo tento pohľad v Tebe spúšťa? Rozpaky? Hnev? Obdiv? Pochopenie? Lásku? 

Častokrát, ako laktačná poradkyňa, vediem rozhovory s ľuďmi o dojčení na verejnosti. V rámci poradenstiev sa o tejto téme rozprávam aj s mamičkami. Prednedávnom prebiehala búrlivá diskusia o dojčení detí v kostoloch, ktorá začala uverejnením tohto článku (http://www.katolickenoviny.sk/20-2015-dojcit-a-krmit-deti-v-kostole-ano-ci-nie/). Dostala som email s otázkou, čo si o tom myslím ja. Takže, tu je moja odpoveď.

V priebehu niekoľkých desaťročí nám z očí zmizol obraz dojčeného dieťaťa. Nevidíte často dojčené dieťa na ulici. Vidíte skôr dieťa s fľaškou a cumlíkom. Pre našu spoločnosti dojčenie prestalo byť normou. Prestalo byť niečím normálnym. Normálnym sú momentálne iné veci. Preto sme občas v rozpakoch, keď vidíme dojčiacu mamičku. Sami sme to ako deti nevideli a nevieme, ako reagovať.

Ďalším dôvodom našich rozpakov môže byť aj to, že dojčenie vnímame len ako jedlo. Dojčenie však nie je len o jedle. Dojčenie má mnoho ďalších „funkcií“. Pomáha upokojiť dieťatko. Pomáha mu prechádzať cez rôzne emočne náročné situácie. Dojčenie napomáha budovaniu vzťahu medzi maminou a dieťatkom. Skrze dojčenie maminka dieťatko viac spoznáva. Dojčenie zvyšuje inteligenciu detí. Robí z nich citlivé osoby. Znižuje bolesť u detí, srdcovú frekvenciu, horúčku dieťatka. Znižuje súrodeneckú rivalitu. A až niekde na konci je ten fakt o jedle. Dojčenie teda nie je len o jedení. Je teda jasné, že dieťatko sa bude chcieť dojčiť hocikedy. Aj vtedy, keď sa dojčilo pred 5 minútami. Dojčenie nie je len o jedle.

Naša spoločnosť má voči dojčeniu na verejnosti niektoré nesprávne postoje:

1. Prvým z nich je, že dojčiaca žena by sa mala niekde schovať, keď chce dojčiť. Najlepšie by bolo, keby odišla niekde z očí ľudí (na WC,...). Odstrkujeme dojčiace ženy preč z očí. Nehovoriac o tom, že dieťatko sa chce dojčiť častokrát niekoľko krát za hodinu. A čo má robiť takáto mamina? Utekať každú chvíľu na záchod? Toto je postoj, ktorý ženy nakoniec dovedie k tomu, že prestanú dojčiť, lebo s fľaškou môžu kŕmiť všade a nemusia sa skrývať. Nehovoriac o tom, že neustále odkladanie dojčenia vedie k mnohým problémom s dojčením.

2. Častokrát sú ľudia pohoršení z toho, že pri dojčení žene vidno bradavku. Niektorým ľuďom z toho idú vstať vlasy dupkom. Tu chcem povedať, že sme schopní rešpektovať a prijímať polonahé ženy v šoubiznise, bilbordoch, kde im vidno všetko. To, že je nejaká žena polonahá vnímame v pohode a dojčiacu ženu nie? Niečo tu nereže. Keď vidím dojčené deti častokrát nevidno absolútne nič. Žiadna dojčiaca žena nedojčí s tým rozhodnutím: „Tu ma máte, pozrite sa na moje bradavky.“ Robí to pre svoje dieťa, pretože vie, aké dôležité preňho dojčenie je. Rozprávala som sa dokonca s mužmi o tom, čo to s nimi robí a jeden z nich mi povedal veľkú pravdu: „Ak dojčiaca žena vzbudzuje v mužovi niečo erotické a sexuálne, tak niečo v ňom nie je v poriadku.“

3. Ďalej je tu skupina ľudí, ktorí vravia, aby sa dojčiace ženy aspoň zakryli nejakou látkou, keď dojčia. Áno, ony to robia. Medzi nami toto dokonale dokáže aj šatka, v ktorej sa dieťatko nosí. Len neviem, či títo ľudia niekedy skúšali dojčiť s tým, že dieťatko zakryli. Mamina potrebuje vidieť na dieťa, aby videla či efektívne pije, pozerá sa do jeho očí. Nehovoriac o tom, že dieťatku môže nejaká látka vadiť vo výhľade na maminku a svet okolo.   

Osobne si myslím, že na dojčiace ženy je vyvíjaný tlak. Dieťatko spadne v parku alebo ho niečo rozruší a začne plakať. Očakáva maminu. Mamina je pod tlakom toho, či ho dojčiť na verejnosti. Už počula na svoju osobu veľa viet. V tomto prípade má mamina dve možnosti. Jednou z nich je tá, že podľahne tlaku okolia a skryje sa. V skrytosti dieťa nadojčí. Lenže tu vyvstáva otázka: „Čo, keď po blízku nie je žiadny priestor na dojčenie v skrytosti? Necháme dieťatko usilovne plakať, zatiaľ čo recept na jeho upokojenie máme po ruke?“ Odopieraním dojčenia, odopierame dieťatku to, čo mu prirodzene patrí. Deti vedia, čo potrebujú. Častokrát nám to aj povedia. Len my občas zabúdame. Druhá možnosť je, že hodí za hlavu všetko to, čo počúva a spraví to, čo je pre ňu prirodzené. Nadojčí svoje dieťa v každom prípade. Spraví prirodzene to, čo do nej Boh vložil. Dal jej nástroj na upokojenie dieťatka.

Moja odpoveď ohľadom dojčenia na verejnosti je nasledovná. „Žienky dojčite, kde sa len dá. Prepáčte nám, že sme občas takí nechápaví a útoční.“ Žene, ktorá dojčí svoje dieťa a aj ho nosí bozkávam ruky a nahlas ďakujem. Drahá dojčiaca žienka, pomáhaš nám znova navrátiť prirodzenosť do našich očí. Prirodzenosť, ktorú máme od Boha. Môj postoj je taký istý, aký má aj Svätý Otec František: http://ww.plus7dni.sk/spravy/zo-zahranicia/papez-ako-z-ineho-sveta-frantisek-vyzval-mamicky-aby-pri-krste-dojcili.html.

Žehnám Ti milý čitateľ zmenu zmýšľania ohľadom dojčenia na verejnosti, okoliu dojčiacich žien veľa pochopenia a lásky a budúcim rodičom, aby sme už teraz začali tieto otázky riešiť.

Lenka – princezná svetla

PS: Veľmi sa mi páči, ako sa k tejto téme postavili veriace mamičky, ktoré nemajú problém dojčiť a nosiť svoje deti do kostola. Tu je ich vyjadrenie, s ktorým ja maximálne súhlasím: http://zastolom.sk/neverite-a-predsa-sa-dojci/