Nedávno ma navštívili mladí priatelia. Potešil som sa takejto milej návšteve. Priznám sa, že pri poslednom stretnutí boli o čosi nižší a omnoho hravejší, jednoducho deti a tak som sa pri niektorých poriadne zapotil, kým som si spomenul na meno. Dnes stáli predo mnou krásni mladí ľudia. A potešilo ma nie len to, že ma prišli navštíviť, ale i to, že dnes majú plnú hlavu problémov. Možno si poviete, že je to zvláštne keď sa niekto teší z problémov iných. Moja radosť nebola škodoradostná, skôr obdivujúca, lebo dozreli natoľko, aby boli schopní tieto problémy riešiť.
Mnohé som na nich obdivoval, nad niečím som sa pousmial a ticho som si v duchu pohadzoval myšlienku o tom, čo všetko sa ešte zmení, keď do ich plánov a vízií vstúpi realita života. Ale predsa to bolo krásne vnímať ich entuziazmus, silu a chuť do života.
Môj obdiv patril aj ich rodičom lebo vôbec nie je jednoduché odovzdať výchovou hodnoty tak, aby bol človek v potrebnom okamihu schopný zodpovedne riešiť problémy, ktoré prináša život. Práve vtedy sa mi vynorili spomienky na niektorých rodičov, ktorí prichádzali plní trápení a úzkostí z výchovných neúspechov. Boli medzi nimi takí, ktorí chceli deťom všetko nalinkovať, iní zase odstrániť každú ťažkosť a zahladiť i najmenší neúspech. Niektorí mali problém veriť a dôverovať a pri niektorých som bol bezmocný ja JA predsa ... dnes sa usmievam spolu s rodičmi cez ich tichý, vráskavý, ale spokojný úsmev v ktorom cítiť statočnú hrdosť: „to je môj“, „to je moja“.
Na dnes mám len jedno prianie, poďakovať Vám rodičia, ktorí sa trápite a namáhate pre výchovu svojich detí. Možno Vás v tých všetkých zápasoch poteší ďalší príbeh od Bruna Ferrera.
Jedného krásneho dňa bolo vidieť malého motýlika z polootvorenej kukly. Niekoľko hodín pozoroval istý muž, ako sa motýľ trápi, ako bojuje o slobodu, aby sa dostal z kukly von. Potom sa zdalo, že všetkému je koniec. Zdalo sa, že motýlik urobil všetko preto, aby sa dostal von a na viac sa už nezmôže. Muž sa rozhodol pomôcť mu, zobral nožnice a otvoril kuklu. Motýlik sa ľahko dostal von. Ale bol slabý, telo a krídla mal zoschnuté. Muž ďalej pozoroval, lebo čakal na chvíľu, kedy motýlik roztvorí svoje nádherné a dostatočne silné krídla a vzlietne.
Ale nič sa nestalo! Motýlik prežil celý svoj život so slabým telom a zoschnutými krídlami. Nikdy nevedel lietať.
Čo muž, so svojou láskavosťou a dobromyseľnosťou nepochopil, že úzka a ťažko sa otvárajúca kukla, boj a trápenie sa o slobodu sú potrebné pre motýľa aby bol silný a bol schopný lietať.
Práve ťažkosti sú často potrebné k nášmu životu. Keď necháme plynúť svoj život bez prekážok, nečinnosť nás môže ohromiť. Nebudeme silní, keď to budeme potrebovať. Nebudeme vedieť lietať.
m.d.
