Sú dni, keď to ide ako v lete na saniach. Vtedy myšlienky akoby niekto prikoval kdesi na Kaukaze hneď vedľa Prometea. Chmáry napĺňajú srdce i slová, až dostávate strach, či skutočne nepriletí povestný orol, aby vytrhol prometeovskú pečeň poslednej nádeje.

Tak podobne som sa cítil, keď som nedávno čakal v čakárni u svojho lekára a počúval životné trápenia pacientov na to isté konštatovanie, že ideálne zdravie nie je, nebolo a ani nebude. Priznám sa, že niekedy vie byť v čakárni veselo, ale tento raz  tomu bolo inak. „Mám štyridsaťpäť“- začal monológ jedného - „ a už tu musím vysedávať. Robota ma nebaví. Na kolegov sa síce usmievam, akože všetko ok, ale pravda to nie je.“ Alebo: „Všetko išlo opäť hore, ale dôchodky ostali nezmenené. A aha, aj tu chcú, aby sme zaplatili, ak chceme byť uprednostnení, päť euro a čo tam tak dlho robia“ ...a ďalej to citovať nebudem, aby som sa nemusel ospravedlňovať. Mal som dojem, že s každým spomenutým osudom nálada v čakárni upadá do bezodnej depresie. V duchu som porovnával ľudí, ktorých som stretol na Ukrajine. Tešili sa, že mali ráno chlieb. Keď som sa  ich radosti začudoval, porozprávali mi, že sa ešte pamätajú, keď pred zimou prišli vojaci a vzali všetko. Do jari prežili len preto, že si zo suchých listov stromov urobili „posúchy“ ktoré potom jedli. Spomenul som si na starenku v Bosne, ktorá prichádzala každý deň k susedom, lebo nemala deti, ktoré by sa v starobe o ňu postarali. Sused bol hrdý na to, že môže pre ňu urobiť nejakú službu. Tam totiž nie sú ani dôchodky, ani poisťovne, ani bezplatné ošetrenie. Spomínal som na priateľa z Kazachstanu a deti, ktoré šantili na zablatenej ceste bez počítačov, internetu, len tak s prútom v ruke, ale šťastné bez unudených očí.

Spomínal som a prichytil som sa, ako začínam porovnávať. V  duchu som sa pýtal: Prečo sa nedokážeme rozprávať o tom, čo sa nám podarilo, čo všetko máme a čo môžeme? Prečo hľadáme len to, čo ešte nemáme, čo nemôžeme a silou mocou by sme to chceli, aj keď poriadne ani nevieme prečo?

Pristihol som sa pri tom, že začínam posudzovať našu spoločnosť z depresívneho prebytku. Mám totiž dojem, že máme všetko, ale predsa nám čosi chýba. Vtedy som si spomenul na tento príbeh zo školy:

Na hodine náboženstva sa opýtal učiteľ detí: „Čo potrebuje človek, aby bol šťastný?“

Odpovedí bolo veľa a každá iná. Zrejme podľa toho, čo hralo prím v jednotlivých rodinách. A tak zazneli odpovede: pekný byt, nové auto, chutné jedlo, psíka,  mačku, život bez bolesti...

Učiteľ im pomáhal: prácu, uznanie, dobrý plat, Božie požehnanie...

Všetko bolo pekne pod sebou napísané na tabuli.

„Zabudli sme ešte na niečo?“ opýtal sa učiteľ.

Jedno dievčatko sa prihlásilo a povedalo: „Áno, zabudli sme na človeka.“

„Zabudli sme na človeka“, keby to chcel niekto napísať na všetky tie reklamné pútače, ktoré masívne vtláčajú do povedomia ľudí, čo všetko im z vecí ešte chýba, aby boli šťastní.

m.d.